Bola raz jedna rieka, hovorí starodávna východná tradícia, ktorá lenivo tiekla vo svojom pohodlnom bahnistom koryte. Jej vody boli kalné a žili v nich olovene sfarbené ryby, ktoré si v blate hľadali potravu.   

     Nakoľko nebola príliš hlboká, žiadneho človeka nenapadlo postaviť cez ňu most, a namiesto toho sa ľudia uspokojili s tým, že do jej lona nahádzali niekoľko veľkých kameňov a vytvorili tak provizórny brod, ktorý vďaka pomalému prúdu nebol takmer nikdy zaplavený. Lesná zver sa cez ňu prosto brodila na plytkejších miestach, víriac pritom svojimi labami jej dno. Ak bola smädná, vyhľadala blízke jazero, pretože riečna voda bola temná a páchnuca.  

     Boh Indra, ktorý to všetko videl, sa však zľutoval nad Duchom rieky, ktorý tak konal nie zo skutočnej hlúposti, ale preto, že bol ochromený inerciou a pohodlnosťou, pretože si už zvykol na to, že stúpajú na jeho telo, ktoré bolo zvlhnuté a páchlo ako hadia mršina. Časom sa rieka vo svojom behu uspokojila s voľbou najpokojnejších ciest a vyhýbala sa príkrym svahom. Bola nemá, škaredá a krásne undíny a víly, ktoré bývali na jej brehoch, sa k nej nepribližovali, ani počas nocí s mesiacom v splne, kedy mohli vytvárať svoje magické zrkadlá.    

     Jeden z Indrových služobníkov vyčistil riečne dno a zdvihol ho tak, že ju prinútil zmeniť smer. Stará rieka sa najprv zdesila a začala vzdychať a nariekať, čoskoro sa jej však zapáčilo skákať cez kamene a s hlasným lomozom strhávala stromy a razila si cestu, vrhajúc sa cez priepasti a narážajúc na obrovské skaly. Jej voda sa vyčistila, filtrovaná pieskom a balvanmi, jej dno bolo plné kameňov a v jej koryte sa trblietali rudné žily ako Indrove ohnivé jazyky, keď riadil bohov vetra Marutov.    

     Z jej lona, predtým temného a ponurého, sa teraz zrodila biela pena, pretože belosť nevzniká bez boja, bez očistenia. Osídlili ju dúhovo sfarbené ryby, ktoré križovali jej vody, a číre zátočiny, ktoré vytvárala pri svojich brehoch, vklinené do obrovských skál, sa stali rajom pre elementálov vody. Z chvejúceho sa odrazu hviezd si nymfy robili svoje magické hrebene a z pokojných hĺbok získavali čarovné zrkadlá.    

     Ľudia už nestúpali na jej telo, ale vystavali nad ním triumfálne oblúky, ktoré nazývali mostami.    

     Zvieratá cez rieku plávali a potom si, čisté a žiarivé, rozprávali o jej sile. Keď rieka nakoniec dorazila k svojej matke Gange, prijali ju ostatné vody s jasotom a navzájom sa objímali s výkrikmi radosti.    
A keď to všetko a veľa ďalších vecí, o ktorých vám nebudem rozprávať, zbadal Indra, spomenul si na množstvo ľudských bytostí, ktoré nevyužívajú svoje príležitosti a zostávajú pomalými a bahnistými riekami bez odvahy a slávy. Tu sa cez jeho žeravé tváre skotúľali dve slzy, a tak vznikli oblaky a všetko v prírode sa zahalilo do smútku a nariekalo nad ľudskou hlúposťou.

      Prof. Jorge Angel Livraga
      Zakladateľ Medzinárodnej organizácie
      Nová Akropolis