Menu
Previous Next

1993 Rio de Janeiro

Deklarácia z Ria : Vyhlásenie vojny strachu

Rezolúcia Valného Zhromaždenia

Na Valnom Zhromaždení Medzinárodnej organizácie Nová Akropolis (MONA), ktoré sa konalo v Riu de Janeiro, v Brazílii, 9.apríla 1993, bola prijatá nasledujúca Rezolúcia :

Všeobecná deklarácia :

V rámci prác, kvôli ktorým sa v Riu de Janeiro zhromaždilo v dňoch 9.-11.apríla roku 1993 viac než dvesto osôb približne z tridsiatich krajín od Japonska cez Turecko, Francúzsko až po Kanadu, Peru atď., Valné zhromaždenie Novej Akropolis jednohlasne prijalo nasledujúcu deklaráciu o súčasnej situácii vo svete s názvom "Deklarácia z Ria".

Deklarácia z Ria :

Pád Berlínskeho múru, vojna v Perzskom zálive, nedávne humanitárne akcie v Afrike, návrat demokracie takmer do všetkých štátov Latinskej Ameriky, perspektívy z konferencie na najvyššej úrovni konanejúcej sa v Riu o ekologických otázkach, to všetko, po toľkých desaťročiach studenej vojny, mnohí vysvetľovali ako symbolické známky rodenia sa nového medzinárodného poriadku schopného vytvoriť spravodlivejší svet, kde bude väčší blahobyt pre všetkých.

Skutky bohužiaľ tieto očakávania nespĺňajú a my sa ocitáme pred novou "érou hrôzy".

Všetci ľudia dnes majú strach z ľudí. A najviac znepokojujúca je všeobecná prítomnosť násilia a krutosti vo všetkých kútoch sveta. Pokiaľ sa niekedy mohlo hovoriť, že nejaký národ je horší než iný, dnes sa všetko mieša a nešťastie sa šíri po celej planéte.

Vždy existovali vojny. Avšak dnešné vojny sú omnoho špinavšie než kedykoľvek predtým. Nie sú to vojnové strety, ale ukážky všeobecného mučenia, ktorého sa zúčastňujú nielen vojaci, ale celé národy. Tieto národy sa vo vojnovom stave náhle zmenia na divochov zneužitých týmito hroznými okolnosťami, ktoré vyzerajú ako ozajstný zlý sen.

Vždy existovali zločinci. Avšak dnes so sebou každý zločin prináša mučenie. Ako by samotné zabitie už nestačilo.

Chvíľami je ťažké uveriť, že sú to práve ľudské bytosti, ktoré sa dopúšťajú takýchto priestupkov, a to nie preto, že by človek nebol schopný tieto trestné činy spáchať, ale preto, že sú páchané s tak pozoruhodnou bezohľadnosťou.

Ako plynie naša doba, tieto prízraky krutosti sa objavujú u osôb stále mladších, u dospievajúcich, u detí... Nikto sa nevyhne tejto vlne zla, ktorá nadobúda charakter epidémie.

Čo sa stalo, že ľudia majú väčší strach z ľudí než z čohokoľvek iného?

Čo to v ľudských bytostiach zomrelo, že sa podobajú mŕtvolám bez budúcnosti, avšak činným a zlým?

Neexistujú morálne normy, a tie, ktoré ich nahradili, sú iba paródiami predpisov, ktoré sú v súčasnom svete nepoužiteľné.

Výchova sa stala vedľajším produktom robotizácie životných prostriedkov a zvykov. Nemení jednotlivca, iba mu poskytuje niektoré prvky nutné k prežitiu. Náboženské a mystické skúsenosti zostávajú vyhradené iba niektorým skupinám alebo sektárskym podskupinám.

Sme presvedčení, že umiera príležitosť, aby sa prejavil ľudský duch. A preto sa objavuje strach. Preto ľudia nedôverujú ľuďom. Človek cíti hrôzu z prázdna a cíti sa neschopný prejaviť svoj duch. Naša slepá kultúra nedokáže vidieť nič iného než formy a už nevieme rozpoznať ľudí; ich duša bola polapená človekom-strojom.

Je nutné si uvedomiť, že kľúč k celému rozvoju nezávisí od finančnej či technologickej podpory, ale predovšetkým od záujmu, ktorý sa venuje rozvoju ľudského faktora, jediného potenciálu, ktorý sídli v každom jednotlivcovi.

Nesmieme zabudnúť, že 80 % z rozpočtov schválených pre sociálnu, ekonomickú a lekársku pomoc krajinám tretieho sveta sa nikdy nedostane k tým, ktorí ju potrebujú, a sú premrhané miliardy dolárov.

A to všetko pre korupciu "miestnych elít" alebo pre nedostačujúcu ľudskú a technickú prípravu zodpovedného personálu a nedostatočné vzdelanie národov, pre ktoré je pomoc požadovaná.

Chabá poctivosť a zodpovednosť skupín, ktoré majú na starosti administratívu a organizáciu tejto pomoci, zradila dôveru ľudí, a to z pohľadu ich vodcov a inštitúcií, ale tiež dôveru v ľudskú schopnosť pracovať v záujme dobra, čo umožnilo vznik egoizmu a ľahostajnosti a vykorenilo hodnoty solidarity, jediné, ktoré sa v dejinách ukázali schopné podnecovať spoločnosti k pokroku a blahobytu.

Ako možno konštatovať, tieto neúspechy nie sú mechanické ani technologické, ale výhradne ľudské. Moderná spoločnosť vylúčila ľudský faktor ako základ rozvoja celej spoločnosti.

Nová Akropolis navrhuje obrat v spôsobe myslenia, ktorý umožní návrat hodnôt bratstva a humanizmu s cieľom myslieť a jednať iným spôsobom, ktorý nám umožní dostať sa zo začarovaného kruhu prehnaného konzumu, ktorý dusí naše vedomie.

Sme presvedčení, že človek nie je živý iba chlebom, a preto musíme vyhlásiť vojnu strachu.
Hore