Menu

Cesta za šťastím

 

Filozofia - cesta za šťastím

 

„Šťastie tvojho života závisí od druhu tvojich myšlienok“

Marcus Aurelius

 

Hľadanie šťastia je určite jednou z univerzálnych charakteristík ľudských bytostí. Odkedy je človek človekom, zaoberá sa otázkou šťastia, hľadá ho, túži po ňom a je ochotný pre získanie šťastia urobiť aj zdanlivo nemožné.

Cesta za šťastímJe isté, že každý z nás môže nachádzať pocit šťastia v niečom inom - niekto v láske, priateľstve, niekto v práci, v prechádzke, hudbe. Keby sme v tomto bode skončili s našimi úvahami, museli by sme povedať, že toto zamyslenie ani nemá zmysel, lebo aj tak neexistuje nijaký „obecne platný“ recept na šťastie a každý musí hľadať to svoje, jedinečné a neopakovateľné. My sa však napriek tomu pokúsime hľadať určitý „univerzálny“ recept, pokúsime sa na chvíľu zabudnúť na všetko, v čom sa ľudské bytosti od seba odlišujú a hľadať istý spoločný bod, niečo vnútorné a hlboké, čo nepodlieha času ani okolnostiam a čo v nás všetkých existuje bez ohľadu na to, že sme v mnohých osobných aspektoch rozdielni.

Zoberieme si na pomoc myšlienky múdrych ľudí, ktorí uvažovali o tejto téme a ktorí sa bez ohľadu na to, že žili v odlišných kultúrach i stáročiach zhodujú vo svojich pohľadoch na ľudské šťastie, možno práve preto, že sa im podarilo preniknúť do skutočnej podstaty človeka a našli určitú nadčasovú a univerzálnu múdrosť, ktorú nám zanechali vo svojich dielach. Zoberieme si na pomoc myšlienky ľudí, ktorých právom môžeme nazvať filozofmi.

Čo je filozofia

Slovo filozofia, ktoré v doslovnom chápaní znamená lásku k múdrosti, má dnes skôr nádych teoretických úvah, názorov a pohľadov na svet, prírodu a človeka. Často si pod pojmom filozof predstavíme osobu, ktorá sa vyjadruje komplikovanými vetami a ktorej myšlienky sú pre bežného človeka veľmi ťažko pochopiteľné. Rovnako ako v prípade iných starodávnych slov aj význam slova filozofia sa v priebehu histórie až do dnešných dní odchýlil od toho, čo pôvodne označovalo. Filozof  v klasickom slova zmysle je človek, ktorý cíti lásku k múdrosti a táto láska ho poháňa aktívne hľadať odpovede na najhlbšie otázky ľudského vnútra a odhaľovať skryté zákonitosti Prírody a celého Univerza.

Všetci vieme, že bez ohľadu na to, čo si myslíme o zákonitostiach prírody, aké na ne máme názory a či ich chápeme alebo nie, ony nejaké sú a budú aj napriek nášmu osobnému pohľadu. Zem sa otáčala okolo Slnka nasledujúc istý neúprosný prírodný zákon bez ohľadu na to, že v určitých obdobiach ľudskej histórie sa verilo, že je to len placka a hviezdy sú lampášiky zavesené na oblohe preto, aby svietili ľuďom na cestu. Avšak napriek všeobecnej mienke zákony prírody aj naďalej nasledovali svoju vlastnú cestu. A keď je tomu tak v prípade fyzikálnych, chemických či biologických zákonitostí, prečo by to nebolo aj v prípade zákonov hlbších, jemnejších a menej viditeľných?

A práve takýmito jemnejšími zákonmi sa zaoberá filozofia, pradávna túžba človeka približovať sa k múdrosti a poznaniu sveta aj človeka. Naozajstná filozofia je v skutočnosti hlboká veda o skrytých zákonitostiach nášho Univerza aj nášho vlastného vnútra. Je to určité vnútorné volanie nachádzajúce sa v každej ľudskej bytosti, ktoré nás vyzýva nazrieť pod povrch vecí a udalostí, poodhaliť závoj, ktorým sú zastreté a odhaliť ich najhlbšie súvislosti, odhaliť ich „prečo“. Výsledky naozajstného filozofického skúmania preto nie sú vecou názoru, ale sú to skutočné objavy, aj keď sa nedajú preukázať rovnakým spôsobom ako objavy manifestovaných prírodných zákonov.

Filozof je v skutočnosti človek činu, človek, ktorý neúnavne skúma podstatu ľudskej existencie a snaží sa do svojich myšlienok, slov a činov aplikovať poznanie, ktoré získal. Skutočný filozof „netvorí“ filozofiu za svojím písacím stolom, ale naplno žije a jeho poznanie je výsledkom nielen štúdia, ale tiež jeho vlastných činov a konkrétnych životných rozhodnutí a prekonaných prekážok.

Cesta za šťastím

Je zaujímavé, že výsledky takéhoto bádania veľkých osobností, ktoré by sme právom mohli nazvať skutočnými filozofmi, sú si často veľmi podobné, bez ohľadu na okolnosti, v ktorých tieto osoby žili a kultúru, ktorá ich formovala. Často sa môžeme stretnúť s podobnými závermi filozofov indických, gréckych, čínskych, amerických…, ktorí jeden druhého nemohli ovplyvniť a napriek tomu „odhalili“ to isté. Samozrejme to môžeme pripísať zhode okolností, ale určite stojí za zamyslenie, že ich závery nemuseli byť len „názormi“, ale mohli to byť skutočné objavy na poli vnútornej podstaty človeka. Poďme sa teda spoločne s nimi pokúsiť nájsť odpoveď na otázku, kde a ako hľadať ľudské šťastie.

Pocit šťastia alebo malé šťastie

Určite sme mnohokrát v živote pocítili onen zvláštny stav, ktorý by sme mohli nazvať pocitom šťastia. Okamih, v ktorom cítime, že sme niečo dosiahli, že je tu niečo, čo nás robí šťastnými. Je to určitý vnútorný pocit naplnenia, získania niečoho, po čom sme túžili, čo nás robí šťastnými práve teraz, v tomto okamihu. Je to pocit, ktorý každý z nás cíti pri niečom inom, lebo máme rozdielne povahy, záujmy, sklony a túžby. Toto šťastie by sme mohli nazvať „malé individuálne šťastie“, okamihy osobného šťastia každého človeka. Grécky filozof Aristotelés hovorí, že takéto šťastie je zvyčajne výsledkom dosiahnutia niečoho, čo nám chýbalo: keď sme boli chorí a uzdravili sme sa, keď sme dlho nevideli blízku osobu a teraz sme s ňou, keď sme túžili ísť k moru a splnilo sa nám to, keď sme stratili cennú vec a našli ju.

Niektorí vedci sa dokonca pokúšajú nájsť „chemický vzorec“ tohoto pocitu šťastia, vďaka ktorému by sme si taký pocit mohli fyzicky „navodiť“. Avšak základnou charakteristikou tohoto typu šťastia je tá, že nie je trvalé, je založené na protikladu, je výsledkom obdobia nedostatku, ktoré vyústi v okamih naplnenia. Keby sa naozaj podarilo umelým spôsobom navodiť takýto pocit a „ustáliť“ ho, veľmi pravdepodobne by tým stratil svoju základnú kvalitu, pretože naša myseľ hodnotí veci na základe porovnania a život je bohatý a pestrý práve tým, že sa v ňom striedajú protikladné vnemy. Bolo by naozaj možné trvalo cítiť pocit šťastia? Rozoznávali by sme ho v takom prípade ešte ako šťastie? Keď si to skúsime predstaviť, musíme konštatovať, že takto dosiahnuté šťastie by sa pre nás skôr stalo určitým väzením, ktoré by nás zastavilo a obmedzilo, pretože by vymazalo základnú hybnú silu nášho života, ktorou je túžba, hľadanie, kráčanie za cieľmi a prekonávanie prekážok.

Keď sme dlho stúpali na vrchol hory a nakoniec naša sa noha dotkla najvyššieho bodu, vtedy prichádza ten pocit, ktorý nazývame malým šťastím. Je to okamih, kedy sme po vyvinutí istého úsilia dosiahli svoj cieľ. Vtedy sa nám chce zvolať „som šťastný“, vtedy sa všetko vykonané úsilie zrazu zmení v prameň pocitu, ktorý nám nič nemôže nahradiť a o ktorom si dokonca určitý čas môžeme myslieť, že je večný, lebo všetky naše myšlienky a túžby smerovali práve k tomuto bodu. Avšak po určitom čase zisťujeme, že tento pocit sa vyčerpal, už nie je taký intenzívny, ochabuje a my začíname usmerňovať svoje myšlienky k inému vrcholu, k inému cieľu. A za niekoľko okamihov za nám vráti pocit nedostatku a v mysli sa nám črtá nový cieľ, nová túžba, nová cesta… a opäť je tu niečo čo nám „chýba ku šťastiu“ a čo sa mení na pohonný motor nášho ďalšieho smerovania.

Otázniky nad malým šťastím

Po tejto krátkej úvahe sa teda môžeme spýtať: je azda tento pocit šťastia tým naozajstným ľudským šťastím, ktoré hľadáme? A dajú sa nejako obecne špecifikovať veci, ktorých získanie vedie ku šťastiu, alebo ide naozaj o výsledok čisto individuálnych sklonov každého z nás? Prečo v nás stále zostáva pocit, že to ešte nie je všetko, že sa predsa len dá ísť o kúsok ďalej a hľadať niekde inde, hľadať šťastie trvalejšie a naozajstnejšie?

Cesta za šťastím

Jedným z dôvodov toho, že nás definícia pocitu šťastia v úplnosti neuspokojuje, je určite už uvedená charakteristika nestabilnosti a zákonitej cyklickosti pocitu šťastia. Len ťažko sa nám prijíma myšlienka, že to, po čom v živote najviac túžime, aj tak nemôžeme získať natrvalo, že existuje toľko faktorov, ktoré nás o naše šťastie môžu pripraviť a že nie sme schopní uchovať si pocit z dosiahnutého cieľa dlhšie ako niekoľko okamihov.

Druhým zarážajúcim faktom je to, že samotná definícia pocitu šťastia v sebe nenesie žiadnu vyššiu, vnútornejšiu alebo morálnu kvalitu. Takýto pocit je závislý čisto od našich sklonov, a teda môže byť vlastný aj zlodejovi, ktorému sa podarilo vykradnúť banku, alebo narkomanovi, ktorý zohnal dávku heroínu. Kde je potom nejaké pevné kritérium, na základe ktorého by sme mohli rozlíšiť, na čom by sa mal pocit šťastia zakladať?
A ďalším problémom, ktorý pred nás charakteristiky pocitu šťastia stavajú, je ten, že pocit šťastia jedného môže byť draho zaplatený nešťastím druhého. Ak napríklad spájam svoje šťastie s nejakým predmetom, po ktorom rovnako túžia aj iní ľudia, ale tento predmet je len jeden, ten z nás, ktorý ho získa, dosiahne pocit šťastia, avšak na úkor ostatných. Môže takto získané šťastie ospravedlniť to, že rovnaká situácia spôsobila nešťastie iným osobám? A ide potom naozaj o šťastie?

Je zrejmé, že treba pátrať ďalej, ponoriť sa hlbšie do ľudského vnútra a hľadať v iných, menej osobných dimenziách ľudskej bytosti, kde sa malé šťastie stráca z očí a objavuje sa niečo nové…

Šťastie ako vnútorný stav

Aké šťastie teda hľadáme? Také, ktoré by sme mohli nazvať Veľké Šťastie, také, ktoré by súčasne bolo naozajstným ľudským šťastím a súčasne by jeho dosiahnutie nebolo spochybniteľné otázkami, ktoré sme v predchádzajúcim odseku riešili. Také, ktoré by bolo dlhodobé, nebolo by závislé od nejakej okolnosti alebo udalosti ani by nebolo pocitom, ktorý trvá len určitý obmedzený čas. Šťastie, ktoré by okrem pocitu zahŕňalo aj istú vnútornú kvalitu, šťastie, ktorého dosiahnutie by nemohlo priniesť nešťastie nášmu okoliu.

A práve s týmto Veľkým Šťastím a náznakmi spôsobov jeho dosiahnutia sa stretávame v dielach veľkých filozofov. Opisujú ho ako kvalitu toho najhlbšieho v nás, kvalitu ľudskej duše. Nie je to pocit, ale trvalý stav, a to preto, že nie je spojené s niečím pominuteľným. Keď založíme svoje šťastie na akejkoľvek veci, ktorú môžeme stratiť, obmedzujeme tým dobu trvania tohoto šťastia na dobu existencie tejto veci. Koreň Veľkého Šťastia sa teda musí nachádzať hlbšie, v našej duchovnej alebo nesmrteľnej podstate, v tom, čo nestratíme ani keď zomrieme, v tom večnom, čo je v nás.

Je to zvláštne, že v dobe, keď sme odborníkmi na toľko vecí, keď môžeme pozorovať a rozbíjať atómy a zvažovať, či a kedy obsadíme Mars, je na svete toľko nešťastných a zmätených ľudí, že každým rokom viac a viac ľudí vyhľadáva pomoc psychológa, že napriek všetkému pokroku ešte stále nevieme, kto vlastne sme a prečo tu sme, čo je našou úlohou… lebo sme v honbe za pohodlnejším životom pozabudli na seba, na Boha, na Prírodu a Univerzum, na svoj vlastný cieľ, na svoje Veľké Šťastie, ktoré nenájdeme ani v novom aute, ani v prestížnom spoločenskom postavení, ale len vo svojom vlastnom vnútri a v našom vlastnom prístupe k nám samým, k ostatným ľuďom a k životu.
Pozrime sa teda, čo hovoria starodávni mudrci o tomto Veľkom Šťastí.

Cesta za šťastím

V prvom rade je dôležité si pripustiť, že všetko, čo pre nás má v živote naozajstnú hodnotu, je výsledkom vynaloženia príslušného úsilia. Len vtedy si človek vie vážiť nejakú vec, ak na jej získanie musel niečo obetovať. Prečo si napríklad dieťa nevie uvedomiť hodnotu peňazí a cíti ako nespravodlivé, keď mu rodičia nekúpia vysnenú hračku? Lebo ešte nemá skúsenosť, že finančná hodnota tejto hračky je vyvážená prácou, ktorú niekto musel vynaložiť na zarobenie príslušnej čiastky. A napriek tomu, že podobné príklady sú nám všetkým jasné, v prípade jemnejších než rýdzo hmotných stránok života máme často obdobný „detský“ pohľad. Často si myslíme, že Šťastie je vecou „náhody“ alebo „Božských rozmarov či darov“ a cítime ako nespravodlivé, že niekto je v živote „obdarený“ viac a niekto menej. A tento pohľad v nás následne vytvára „pasívny“ alebo „konzumný“ postoj k nášmu vlastnému životu a osudu. Čakáme, kedy Šťastie príde k nám a nenapadne nás, že sme to práve my, kto musí vykročiť na cestu za ním a vynaložiť úsilie na to, aby sme sa k nemu priblížili.

Veľké Šťastie nepatrí medzi veci, ktoré „prináša život“, ale práve naopak medzi tie, ktoré budujeme a vytvárame vlastným úsilím a tým, že vieme život „využiť“ ako jeho aktívni aktéri, a nie ho len „konzumovať“ ako diváci a spotrebitelia.

1. Spoznanie seba samého

Aby bolo možné začať budovať toto Veľké Šťastie, je najskôr potrebné spoznať sám seba, položiť si otázku „kto som“, „odkiaľ pochádzam“, „kam smerujem“. Som len náhodná existencia, alebo mám nejaký hlbší cieľ a úlohu?

Cesta za šťastím

Všetky starodávne filozofie tvrdili, že človek je nesmrteľný, že v sebe máme nesmrteľnú časť, ktorá na seba zobrala hmotnú podobu, v ktorej sa zdokonaľuje a získava skúsenosti na ceste rozvoja. A viac než často sa môžeme stretnúť s pohľadom, ktorý hovorí, že naša duša musí prejsť mnohé skúsenosti v mnohých podobách a životoch, aby dosiahla svoj cieľ, aby nazberala skúsenosti a mohla sa posunúť ďalej v nekonečných premenách Univerza. Že teda nežijeme len tento jeden hmotný život, ale mnohé životy, aj keď si ich nepamätáme. A nakoľko je naše vedomie ponorené do hmoty, je ako keby uväznené a zabúda na svoje korene; spolu s Platónom môžeme povedať, že sa nachádzame v „jaskyni“ a zabúdame na to, že vonku je skutočný svet a slnečný svit. Nikdy však nezabúdame úplne a lúče večnosti občas prenikajú do našej jaskyne. Je však na nás, či si to všimneme a vyberieme sa na cestu za slnkom, alebo máme natoľko zameranú pozornosť na možnosti a hry, ktoré nám poskytuje samotná jaskyňa, že nerozoznáme tieto lúče a uspokojíme sa s tým, čo nám ponúka tmavá jaskyňa.

A preto je prvým krokom začať spoznávať, rozmýšľať, hľadať skutočný zmysel a cieľ života a existencie a prostredníctvom tohoto hľadania nájsť svoju vlastnú dušu, lebo podľa výrokov mudrcov jedine tam sa nachádza zdroj Veľkého Šťastia. Hľadať ho inde by bolo podobné ako hľadať zajaca v mori alebo rybu v lese. Prírodný zákon nemôžeme zmeniť, môžeme ho však spoznať a týmto poznaním usmerniť svoje konanie. „Šťastie je vecou duše“, hovorí filozof Démokritos.

2. Otváranie prameňa šťastia

Keď si uvedomíme, že život má nejaký hlbší, trvalejší zmysel, radia nám mudrci, aby sme začali vo svojom rozmýšľaní a konaní hľadať práve také veci, ktoré sú vlastné našej Duši, sú nemenné, trvalé, a preto  hodnotné. Môžeme ich nazvať Ideály, Archetypy alebo naše cnosti, všetko dobré a nemenné, čo sa nachádza v človeku. Odvaha, česť, spravodlivosť sú hodnoty, ktoré nezmenili svoju dôležitosť ani kvalitu v priebehu celej dlhej histórie ľudstva. Aj keď sa zmenili spoločenské formy, zákony a materiálne prostriedky, cnosť ako to najvyššie v nás tu bola vždy. Aristotelés hovorí: „Dokonalé šťastie je návyk ku cnosti“. To isté nájdeme v budhizme, myšlienkach mudrcov Egypta a mnohých ďalších. Pretože práve rozvíjaním cností začneme vytvárať hodnotu nás samých v tom, akí sme, a nie v tom, čo vlastníme. Začneme sa tým pomaly meniť z diváka na aktéra, z človeka, ktorý veľa žiada, na človeka, ktorý vie veľa dať. A práve rozvoj cností je druhým krokom na ceste za Veľkým Šťastím.

Cnosti môžeme rozvíjať vždy, dokonca aj napriek všetkému tlaku, ktorý na nás vyvíja spoločnosť a doba, v ktorej žijeme. A aj keď sa v mene toho niekedy vzdávame niektorých malých momentálnych „šťastí“, ktoré nám ponúka život zameraný na pohodlie, život na „ceste najmenšieho odporu“, výsledok takéhoto snaženia má pre nás neporovnateľne väčšiu hodnotu.

V každom klasickom mýte a rozprávke, ktoré určite nie sú len výmyslami pre malé deti,  môžeme ľahko rozoznať, že človek, ktorý si za každých okolností zachová svoju česť, aj keby bol kvôli tomu vyhnaný z kráľovstva, nakoniec nájde svoje šťastie, lebo si zvolil síce ťažšiu, ale vzostupnú a pravú cestu. A ten, ktorý podľahne pokušeniam moci, bohatstva, pretvárky a klamstva, nakoniec stroskotá. Spoločne s Epikúrom teda môžeme povedať, že „Človek nemôže byť šťastný, ak nežije múdro, krásne a spravodlivo“, teda ak nerozvíja naozajstné nepominuteľné hodnoty. A začať s ich rozvojom môžeme kedykoľvek, hneď, akonáhle si pripustíme ich význam. Znamená to začať postupne spoznávať a otvárať to v nás, čo by sme mohli nazvať „prameň Veľkého Šťastia“.

Cesta za šťastím

3. Šťastie ako dávanie

Ďalším aspektom šťastia, s ktorým sa nápadne často stretneme vo filozofických textoch, je ten, že šťastný život znamená vždy život užitočný pre druhých. Platón hovorí: „Starajúc sa o šťastie druhých nachádzame svoje vlastné.“ Alebo „kráľ filozof“ Marcus Aurelius opisuje šťastný život takto: „spojiť dobrý čin s ešte lepším, bez toho, aby sa medzi dobrými činmi zanechala najmenšia medzera.“

Každý z nás je totiž neoddeliteľnou súčasťou väčšieho celku, väčšieho organizmu, a či chceme alebo nie, naše konanie je vždy prepojené s tým, čo nás obklopuje, nech už sú to iní ľudia, príroda a bytosti v nej alebo samotný Boh. Len vtedy teda môžeme pocítiť naozajstné šťastie, keď vieme, že nehľadáme v živote cestu len pre seba, ale žijeme harmonicky s tým, čo nás obklopuje. A to neznamená zaujať postoj „vy nechajte na pokoji mňa a ja nechám na pokoji vás“, ale znamená to niečo oveľa hlbšie, je to schopnosť, ktorá sa môže nazvať svornosť, spojenie sŕdc, schopnosť otvoriť sa svojmu okoliu, schopnosť nezištnej pomoci tým bytostiam, ktoré nás obklopujú.

Často sa stáva, že si človek povie: „vo svete je toľko problémov, že ma to presahuje, nemôžem urobiť nič, nemôžem si pripúšťať toľko nešťastia a bolesti, koľko vidím každý deň v správach, radšej teda nebudem čítať noviny, radšej ani nič nechcem vedieť, nájdem si niekde svoj kútik, svoj kľud a čo sa ma netýka, to nechám tak…“ Áno, v tomto postoji môžeme nájsť niektorú z foriem „malého šťastia“, ale určite nie to Veľké, lebo ak pripustíme existenciu života oveľa dlhšieho než je tento jeden hmotný život, uvedomíme si, že každý nevyriešený problém, s ktorým sme sa stretli a od ktorého sme ušli, nás aj tak stretne niekedy inokedy a na inom mieste. A nie sú práve „problémy“ určitou výzvou nášho osudu, toľko hľadanými znameniami, ktorým smerom sa máme ďalej uberať na našej ceste?

Samozrejme že nikto z nás nemôže vyriešiť všetky problémy sveta, ale môžeme sa snažiť zlepšovať to, čo je v našej moci, každý deň urobiť na radu Marca Aurelia nejaký prospešný čin a takto postupne z malých tehličiek stavať niečo veľké a hodnotné. A práve v tom, že sme si vedomí vnútorných súvislostí našich jednotlivých činov, môžeme nájsť esenciu Šťastia, lebo zrazu pred sebou máme veľký cieľ či Ideál, za ktorým postupne kráčame, a práve tento Ideál je tým, čo inšpiruje každý náš čin a spája jednotlivé čriepky udalostí nášho života do jedného veľkého a zmysluplného celku.

4. Šťastie v radosti aj bolesti

Toto Veľké Šťastie, ktoré hľadáme, bude mať iné charakteristiky než šťastie malé, ktoré je momentálnym psychickým pocitom a ako svoj protiklad má pocit nenaplnenia, túžby alebo nešťastia.

Keďže Veľké Šťastie vytvára určitú esenciu oživujúcu naše konanie a smer nášho kráčania, bude v sebe zahŕňať tak radosť ako aj bolesť. Samotných pocitov túžby a nenaplnenia sa ťažko môžeme zbaviť, keďže zákonitosťou tohoto sveta je to, že je to svet protikladov, striedajúcich sa cyklov. Musíme zažiť bolesť, aby sme vedeli, čo je radosť. Často si uvedomujeme hodnotu určitej veci až vtedy, keď ju stratíme. Často utekáme pred bolesťou, problémami či stratou, často sa nevieme rozhodnúť medzi dvomi vecami, lebo vždy musíme jednu obetovať, aby sme druhú získali. Nechceme prijať fakt, že cykly v našom živote sú prirodzené a bez nich by nám veci splývali v monotónnu zmes a nevedeli by sme jednu od druhej rozlíšiť. Ako hovorí Marcus Aurelius: „Ten, kto chce od života len šťastie, je ako oko, ktoré vyhľadáva iba zelenú…“

To, čo však môžeme urobiť, je zmeniť náš pohľad na tieto striedajúce sa cykly. Každý problém, s ktorým sa stretneme, môžeme začať chápať ako malú skúšku a cesta životom sa pre nás môže stať veľkou dobrodružnou cestou, na ktorej sú prekážky výzvou prekonať sa a zdokonaliť.

V skutočnosti každý z nás hľadá dobrodružstvo, je to naša vnútorná potreba, niečo v nás si je isté, že práve dobrodružstvo a prekonávanie prekážok prináša hodnoty, ktoré nám nič nemôže vynahradiť. Všetkých nás oslovujú mýty a príbehy o veľkých hrdinoch, ktorí prejavili schopnosť zdolávať pokušenia, kráčať v ústrety problémom a potýkať sa s nebezpečenstvami. Kto z nás by obdivoval hrdinu, ktorého životopis by znel: „narodil sa, spokojne a bez problémov žil a potom zomrel“? Hrdinov obdivujeme práve preto, že sú odhodlaní nasledovať ušľachtilé ciele bez ohľadu na problémy, ktoré ich na ceste stretnú, lebo vznešenosť cieľa, za ktorým kráčajú, im dáva silu prekonať aj tie najťažšie okamihy; a práve to, že ich prekonávajú, z nich robí hrdinov.

Bolesť a trápenie teda nutne nemusia byť protikladom šťastia, ale môžu byť na ceste za Šťastím signálom a výzvou posunúť sa o kúsok bližšie k cieľu.

Filozofia - cesta za šťastím

Prečo sme vlastne celú túto prácu nazvali „Filozofia - cesta za šťastím“? Prečo sme spájali práve slová filozofia a šťastie? Pretože na základe toho, čo sme preskúmali, zisťujeme, že koreň Múdrosti a koreň Veľkého Šťastia sa nachádzajú na rovnakom mieste, hlboko vnútri našej duše. A takisto ako ku Šťastiu aj k Múdrosti sa treba aktívne približovať, vynaložiť veľké úsilie na to, aby sme ju našli. Vykročiť za Múdrosťou znamená súčasne vykročiť aj za svojím Veľkým Šťastím; a vybrať sa na cestu k nemu súčasne znamená hľadať Múdrosť.

Preto sme si zobrali na pomoc práve myšlienky veľkých filozofov, ktorí sa na svojej  ceste k Múdrosti súčasne približovali aj ku Šťastiu, dokázali rozpoznať „malé šťastie“ od „Veľkého“ a zanechali nám mapu tejto cesty a značky, ktoré nás môžu priviesť k cieľu. V ich dielach vytvorených skúsenosťami a aktívne prežitým životom nachádzame onen vytúžený recept na šťastie. Avšak rovnako, ako je samotný recept len návodom, podľa ktorého sami musíme variť, na to, aby sme mohli ochutnať príchuť Veľkého Šťastia a cítiť jeho vôňu, musí každý z nás uviesť tento recept do praxi, do svojho vlastného života. Každý musíme použiť svoje vlastné suroviny, ktorými sú úsilie a prekonané prekážky, a pridať svoje vlastné korenie, ktorým sú radosti z uskutočnených krokov a takisto aj bolesti, ktoré nám dávajú potrebné signály a skúsenosť. Nech nám táto cesta prinesie veľa Šťastia.

 

Mgr. Kamila Hermannová

Kultúrna asociácia Nová Akropolis

Hore