Menu

Filozofia, výchova pre život

 

V období utópii, snov a skutočností chceme hovoriť  o filozofii. A hovoriť o filozofii znamená hovoriť o mnohých veciach.
Je filozofia utópiou...? Môže nám tak pripadať, pretože obsahuje veľa prvkov, ktoré sa majú uskutočniť v budúcnosti. Je to sen? Veď o filozofii tak či onak snívali významné osobnosti všetkých veľkých civilizácií. Je to skutočnosť? Som presvedčená, že všetci ľudia, aj keď o tom nevedia, a nemajú žiadny titul, sú filozofi. Som presvedčená, že filozof sa rodí v každom človeku, ktorý sa pýta na najrôznejšie veci a ktorý, keď sa stretne sám so sebou, chce vedieť, kým je.

Filozofia, výchova pre život

Čo je to filozofia? Nemám rada definície, možno preto, že som sa ich musela veľa naučiť a uvedomila som si, že v takých prípadoch nie je ani tak užitočná pamäť, ale to, čo zostáva v duši. Filozofia je bez ohľadu na to, ako bola v priebehu dejín interpretovaná, bez ohľadu na ciele, ktoré sa jej prisudzovali, veľkým umením, veľkou vedou. Je to postoj k životu.  Je to postoj, ktorý vyžaduje vedu. Ak si človek kladie otázky, potrebuje si na  ne odpovedať. Je to postoj, ktorý zahŕňa. Je to tiež umenie, lebo odpovedať sa nedá akýmikoľvek slovami.

Čo je to postoj k životu? Znamená to kráčať životom s otvorenými očami, znamená to nemať strach ponoriť sa do veľkých tajomstiev, znamená to nemať strach dívať sa na univerzum a pýtať sa na samého seba a na ľudskú bytosť ako takú. A práve na tom sa zhodujú všetky národy, pretože kedykoľvek sa človek pýtal na to, ako sa spojiť s univerzom, našiel boha a dokázal to vyjadriť tisícimi spôsobmi.

To neznamená, že by filozofia bola náboženstvom, ale nevylučuje ho. Môže byť poznaním, umením, náboženstvom, môže byť mnohými vecami. Je dostatočne všeobecná, aby sa mohla stať  práve veľkou utópiou. Medzi všetkými definíciami filozofie existuje jedna, ktorá sa mi obzvlášť pozdáva a ktorú som mnohokrát uvádzala na svojich prednáškach. A uvediem ju opäť, pretože rovnako ako v umení, opakovania nikdy nie je dosť, ale pomáha nám veci pochopiť. Mám rada definíciu, ktorá sa pripisuje Pytagorovi, na ktorého sa učenci jeho doby pozerali s veľkou úctou a nazývali ho mudrcom.

Hovorí sa, že počas jednej príležitosti odpovedal: „Nie, nie som mudrc. Som len milovník múdrosti.“ A z tohto gréckeho výroku vzniklo philosophos, ten ktorý miluje múdrosť, pretože ju nevlastní, pretože cíti, že mu chýba ešte veľa vecí, a preto ju miluje a hľadá ju a usiluje sa o ňu. Je zrejmé, že pokým sami seba nenazveme filozofmi, budeme sa musieť porovnávať s Pytagorom, a v tom len ťažko obstojíme.

V každom prípade môžeme byť filo – filo – zofmi, a  to pre nás predstavuje: mnoho pokusov o väčšie priblíženie, mnoho lásky a mnoho schodov, aby sme dosiahli tú lásku, o ktorej hovoril Pytagoras, a ktorá je láskou k múdrosti, obrovským motorom, ktorý nás poháňa k tomu, čo nám chýba, k tomu, čo potrebujeme.

Platón hovoril,  že nemilujeme to, čo máme, ale to čo nám chýba. A práve láska nás vedie k tomu, čo nám chýba, čo nás robí úplnými, čo nás zdokonaľuje. Ako nádherné je cítiť, že existuje múdrosť, ktorú nevlastníme,  pretože to nás uvádza do pohybu, pretože táto láska nám umožňuje vykročiť, umožňuje nám rozbiť bariéry egoizmu, „toho, čo chcem ja“, „toho, čo sa páči mne“, „toho čo zaujíma mňa“. Keď sa začneme pozerať na svet inými očami, otvoria sa nám mnohé dvere, ako vnútorné, tak vonkajšie, a objaví sa dôležitá schopnosť chápať druhých ľudí, ktorá rastie tým, ako chápeme sami seba.

Dnes, mnoho storočí po Pytagorovi, po filozofoch považovaných za utopistov, je filozofia vo všeobecných rysoch úplne odlišná. Osobne som to pociťovala pri štúdiu na vysokej škole ako neustálu nespokojnosť. Dnes je filozofia veľmi abstraktná. Skladá sa z mnohých slov a náročných pojmov, a keď sa ľudia s takým obrazom filozofie stretnú, utekajú od nej. Dnes sa filozofia obmedzuje len na dejiny filozofie, na prehľad toho, čo si mysleli filozofi všetkých dôb. Podriadila sa teda, určitým normám, pretože v každej dobe boli niektorí filozofi dobrí, významní, a iní boli zakazovaní, zlí či nežiaduci. Po niekoľkých rokoch sa tí nežiaduci stanú dobrými, a tí, ktorí sú dnes považovaní za dobrých, sa dostanú na druhú stranu. Aj dejiny filozofie podliehajú móde. Dnes sa filozofia nepovažuje za praktickú ani za užitočnú pre život.

V dôsledku vytvorenia mýtu, že filozofia je nepoužiteľná, že je to utópia a neslúži na nič, sme – zvlášť v určitom období 19. storočia a v 20. storočí, kedy sa rozvinulo veľa materialistických predstáv  - museli veľa vytrpieť.  Ako príklad môžeme uviesť Španielsko a ďalšie štáty  - našťastie ich nie je mnoho  - ktoré sa rozhodli vyňať túto látku zo študijných plánov, pretože „na čo slúži?“ 

Dôsledkom toho je, že sa ľudia snažia filozofii vyhýbať, tak ako sa človek, ktorý sa nenaučil žiť, snaží vyhýbať tomu, aby zostal sám so sebou. Je veľa vnútornej prázdnoty, veľa neistoty, a preto nás nemusí prekvapovať, že je toľko skazenosti, toľko neporiadku, toľko prírodných katastrof, pretože pokiaľ ľudská bytosť nenachádza os sama v sebe, nedokáže vykročiť vpred.

Filozofiu som študovala 30 rokov v Novej Akropolis a niekoľko rokov predtým aj na vysokej škole. Venujem sa jej teda dlhú dobu a keď mi hovoria, že je nepraktická a že nie je na nič, zakaždým odpoviem: Kde nájsť odpovede na veľké otázky, na veľké obavy....? Čo robiť s tým, čo nás napadá, keď sme so sebou sami? Prečo existuje život a smrť, prečo existuje bolesť a prečo starneme, prečo sa nám stávajú veci, ktoré sa nám stávajú? Prečo existuje utrpenie a prečo sa môže od utrpenia prejsť k radosti a od radosti k utrpeniu? Čo nás ako vietor unáša od jednej veci k druhej? Prečo máme strach a prečo pochybujeme....? Keď sa vynoria tieto otázky, buď na ne nájdeme odpovede, alebo budeme žiť v neustálej úzkosti, pretože sme si pred sebou spustili oponu v snahe nevidieť to najdôležitejšie. V prípade takých otázok nie je lepší  liek, ako pýtať sa ďalej.  Keď Sokrates povedal : „Viem, že nič neviem“,  nepovedal to preto, aby sa uspokojil s tým, že nič nevie. Je to poznanie toho, čo nevieme, a zároveň východzí bod: „Dozviem sa viac, pretože potrebujem vedieť viac“. Storočia ubiehajú, avšak človeka ďalej sprevádzajú rovnaké otázky. A to, že od nás vyžadujú odpoveď, už stačí na to, aby sa filozofia stala užitočnou, praktickou a potrebnou. Filozofia je veľká vychovávateľka, učí nás žiť. To najťažšie zo všetkého, žiť inak, tak nikto neučí. Nestaneme sa mudrcmi, ale zbavíme sa aspoň niektorých strachov, niektorých pochybností, ktoré sme mali predtým. Neuvidíme veľkú pravdu, ale začneme mať určité istoty.

Kto som, čo tu robím, prečo existujem? Odkiaľ prichádzam a kam smerujem? To je spôsob, ako sa naučiť žiť. Umenie žiť znamená odpovedať si deň čo deň na tieto otázky. Znamená to chápať, prečo trpíme, prečo existuje bolesť. Východní filozofi, takí starí, že ani nevieme, do akej doby ich zaradiť, hovorili, že bolesť je prenoscom vedomia. Keď je človek šťastný a smeje sa, sotva sa spýta: Prečo sa mi to stalo?“  Zdá sa, že my, ľudia sa učíme, keď nás niečo bolí a umenie žiť nás učí, že zakaždým, keď trpíme, musíme sa zastaviť a opýtať sa: „ Prečo trpím, čo ma chce život teraz naučiť? Aký význam má táto bolesť? Akú cennú skúsenosť si z nej môžem odniesť? “  Keď sa filozof učí žiť, príde skúška, a keď v nej obstojí, vie, že až príde ďalšia, prekoná ju a bude sa chcieť naučiť o živote ešte viac.

Toto umenie žiť zahŕňa tiež ďalšiu dôležitú vec, a to vážiť si život a všetky živé bytosti. Aké bolestné je počuť mladého človeka hovoriť: „ Nechcel som prísť na svet“, ako by to bola výčitka. Výčitka komu? Neviem, či sme chceli prísť na svet. Sme tu a musíme sa naučiť si toho vážiť, pretože je to nádherný dar. Nemôžeme životom prejsť tak, že sa ním necháme vliecť. To tiež patrí k umeniu žiť.  Miesto toho, aby sme boli ako klada unášaná prúdom rieky, musíme byť schopní postaviť z toho kusu dreva loď aj veslá a riadiť sami seba proti prúdu. Je táto filozofia, toto umenie žiť len pre niekoľko málo ľudí? Nie, je pre všetkých.

Filozofia, výchova pre život

Vo všetkých dobách a na všetkých miestach potrebujeme niekoho, kto nás povedie k umeniu žiť .... potrebujeme učiteľa. Filozofia nás učí vážiť si učiteľa aj učeníka. Pretože sme hovorili o filozofii, musíme hovoriť aj o výchove. Pozerala som sa do slovníka na slovo výchova a našla som také krásne slová ako riadiť, viesť, vzdelávať. A pomyslela som si: „V slovníku je to napísané krásne, ale keď sa to povie, môže to vyznieť dosť zle!“ , pretože nikto nechce byť riadený, vedený alebo vzdelávaný. Dnes chcú byť všetci slobodní a nie sa učiť. Dávame prednosť slobode pred poznaním.

A vychovávať napriek tomu znamená práve viesť, riadiť, ukazovať cestu. Vychovávať môže len ten, kto má dušu vychovávateľa, pretože vie nájsť to, čo je vnútri každého človeka, vie rozvíjať a zväčšovať všetky hodnoty, ktoré sú niekedy mĺkve, ukryté a pokiaľ človek nemá odvahu ich vytiahnuť na svetlo, zostanú mĺkve a ukryté po celý jeho život.

Zakladateľ Novej Akropolis, môj učiteľ, profesor Livraga, hovoril o výchove často. Hovoril, že úlohou výchovy je umožniť, aby sa prejavili vnútorné vlastnosti jednotlivca. A táto úloha výchovy – umožniť prejav niečoho – pochádza práve z latinského koreňa slova vychovávať, čo znamená vytiahnuť zvnútra von.

Platón hovoril, že filozof robí niekedy to isté čo pôrodná baba: pôrodná baba nás privádza na svet pri narodení a filozof je človek, ktorý nám dá život, keď nám pomôže vytiahnuť to, čo nosíme vnútri, spojiť myšlienky, pripojiť jednu k druhej, usporiadať city a riadiť vlastný život s určitou istotou. Profesor Livraga ďalej hovoril, že naozajstná pedagogika prebúdza schopnosť učenia. Vychováva ale nedeformuje. Informuje ale neklame. Prebúdza dušu a vnútorné sily, ktoré existujú vo všetkých ľudských bytostiach. Platónska výchova je zhrnutá do štyroch cností, ktoré platili pred tisícmi rokov rovnako ako dnes: statočnosť, striedmosť, múdrosť  a spravodlivosť. Statočnosť neznamená byť trúfalý, znamená to byť pevný, vedieť žiť dôstojne. Striedmosť je schopnosť ovládať sám seba, nájsť správnu mieru, rovnováhu. Je to vyššia vznešená rovnováha. Múdrosť je slovo, ktoré možno vykladať rôznymi spôsobmi. Byť múdry znamená vedieť.  Iba ten kto vie, je múdry. Ten kto nevie, je nerozvážny a vrhá sa do náručia života akýmkoľvek spôsobom. Konfucius hovoril, že múdry človek premýšľa o veciach dvakrát. Raz je príliš málo a trikrát je až veľa. Dvakrát je správne. To je múdrosť, to je poznanie.

Dobrá výchova formuje a transformuje. Dobrá výchova je vnútorná alchýmia. Keď sa niečo naučíme, nemôžeme zostať rovnakí ako predtým. A pokiaľ zostaneme rovnakí, znamená to, že sme sa ničomu nenaučili, že sme sa mnoho vecí učili  naspamäť, ale pritom nevieme nič. Formatívna výchova, transformácia ľudí k ničomu nenúti. Ako hovoril profesor Livraga, ľudská osobnosť sa nedá ohnúť. V každom prípade je to výchova, ktorá nás má zbaviť mnohých zábran a mnohých nedostatkov, mnohých neistôt a strachov. Ak sa dokáže človek zbaviť tejto záťaže, odraziť loď od brehu, duša sa bude cítiť slobodná. Formatívna výchova nám musí pomáhať, musíme sa naučiť ako sa učiť. Musíme sa učiť v praxi, pretože sme veľmi spohodlneli. Až príliš. Chýba nám skúsenosť. Musíme sa stať sami sebou. Zistiť, že sme veľmi malí, a pochopiť, že to je oveľa krajšie ako nenájsť sám seba vôbec a nevedieť, kde sa nachádza to, čomu hovoríme „Ja“, kde sa nachádza „Ja som“. Uvediem niekoľko viet, z nich jedna je od Platóna a ďalšie od profesora Livragu.

Platón hovorí: „Aký krásny a božský je horiaci zápal, ktorý ťa núti hľadať príčiny vecí. Zdokonaľuj sa v týchto cvičeniach, ktoré zdanlivo k ničomu neslúžia a ktoré prostí ľudia nazývajú pustým tliachaním a zatiaľ vyčerpávajú svoje telo. Inak ti pravda vykĺzne s rúk.“
Ako málo sa svet zmenil! Už pred 2500 rokmi hovorili mladí ľudia, ktorí sa zhromažďovali okolo Sokrata alebo Platóna, že hľadanie príčin vecí je nezmyselným tliachaním. A Platón im odpovedal, že nie, že tieto príčiny hľadáme vďaka horiacemu zápalu:“....a robte to pokiaľ ste mladí, lebo neskôr túto horiacu túžbu stratíte“.
Keď sme sa pýtali profesora Livragu: „A čo budeme robiť, keď nebudem takí mladí?“, povedal nám niečo ešte krajšie. Odpovedal: „Mladosť nie je v tvári, v tele, ani vo vráskach ... mladosť sa nosí v duši.“ A rozprával nám o tom, akú predstavu mali klasickí Gréci o Zlatej Afrodite. O tej Afrodite, ktorá je večne mladá, nádherná, neuveriteľná a ktorá sa nachádza vo vnútri každého z nás.
A skutočne, keď sa človek opýta samého seba: „Koľko mám rokov?“ – môže, ak prežil svoj život intenzívne, s uspokojením a neustále sa niečomu učil, odpovedať: „Nezáleží na tom, koľko mám rokov. Som mladý, stále mám veľa vecí na robote!“

Profesor Livraga nás učil, aké je naše storočie neuveriteľné, pretože nám otvorilo mnohé brány a umožnilo nám tešiť sa z toľkých vedeckých úspechov. Veda človeku umožnila dostať sa na Mesiac, ale teraz je na filozofii, aby nám umožnila inú, omnoho dlhšiu cestu, a síce dosiahnuť  k  hlbinám  ľudskej bytosti.
Všetci by sme chceli dosiahnuť k svojim vlastným hlbinám, a keď sa nám to podarí, vynoriť sa s plnou náručou, aby sme ju mohli ponúknuť ostatným, svetu živých bytostí plných lásky. Skrátka: výchova je nutná pre filozofov a filozofia je nutná pre život.

 

Delia S. Guzmán

Medzinárodná riaditeľka organizácie 

Nová Akropolis

Hore