Menu

Grécka mytológia v každodennom slovenskom slovníku

 

"Sústreďuj sa na to, čo je podkladom činnosti, zásady alebo veci označenej slovom.“
                   Marcus Aurelius, Myšlienky k sebe

 

Traduje sa, že písmo a reč boli ľuďom darované Bohmi. Boli to dary, ktoré mali pomôcť na našej Ceste hľadania svojej vlastnej podstaty, hľadania správneho smeru, aby sme sa k samotným Bohom raz navrátili.
Dnes je pre nás táto predstava možno zvláštna – ako by mohli slová, ktoré vyriekneme, či napíšeme, k niečomu takému dopomôcť, ako by nás jazyk mohol preniesť do sveta bohov? 

Grécka mytológia

V dnešnom svete sa stretávame s bohatou slovnou zásobou. Otázkou však je, akej sféry sa táto slovná zásoba týka. A nečudo, keďže žijeme v dobe technického pokroku, v dobe, kedy sa naše sny o živote často pohybujú len v rovine hmotnej, že sa z našej reči vytratila jemnejšia dimenzia. Vieme farbisto popísať svet okolo nás, ťažšie to už je, keď sa snažíme vystihnúť deje a čaro nášho vnútorného sveta. A keď sa chceme našou rečou dotknúť sfér jemnejších ako sú tie hmotné, sfér duševných alebo sfér nebeských, dochádza nám slovná zásoba. Ťažko sa nám vyjadruje slovami to, čo cítime v hĺbke duše a čo je pre ňu prirodzené.

No nebolo to tak vždy. V starodávnych kultúrach dokonca existovali reči a písma, ako napríklad senzar, ktoré boli určené len na zachytenie toho večného, duchovného, či nebeského. Toho, čo preniká celou prírodou, oživuje ju dychom a všadeprítomným životom, dáva jej poriadok a harmóniu a teda i hlboký zmysel. A to všetko sa nachádza i v človeku. Avšak, keďže sme stratili starodávne umenie Rétoriky, náuky o tom, ako správne a krásne hovoriť, niekedy nám táto podstata sveta uniká. 

Keď sa však na to pozrieme očami filozofa, človeka, ktorý kráča životom a jeho dobrodružstvami upriamujúc svoj pohľad k Hviezde – Múdrosti a Poznaniu, uvedomíme si, že práve tie starodávne kultúry, ktoré v sebe našli kľúče k sakrálnemu svetu prostredníctvom sakrálneho písma a reči, že práve tieto kultúry tu zanechali obrovské dedičstvo, z ktorého sa človek dokáže mnoho naučiť ešte aj dnes, po toľkých rokoch. Keďže sa dokázali dotknúť toho večného, sveta Bohov, aj ich posolstvá ostali večné.
Pre tieto starodávne kultúry mali vždy veľký význam mýty a správy Bohov, ktoré sú v mýtoch symbolicky vpečatené. A tak od pradávnych čias sa tieto božské posolstvá prenášajú i v reči.

Mohlo by sa zdať, že v tejto technickej ére nie je miesto pre pojmy, ktoré majú svoj pôvod v mýtoch. No opak je pravdou. V našom každodennom jazyku je mnoho pojmov s koreňmi v mytológii. Avšak nie vždy máme čas sa zamyslieť nad tým, aké slová používame a aký je ich skutočný pôvod a teda i význam. 

Hoci náš novodobý každodenný jazyk nemôžeme nazvať sakrálnym, aj tak sa v ňom skrývajú slová, ktorých hlboký význam nás nabáda, aby sme nezabudli, že cesta k Hviezdam je v nás a vedie skrz sebapoznanie a odhaľovanie tajomstiev prírody. Možno to je tým, že Bohovia nikdy neopustia svoje deti – ľudí a i napriek tomu, že sme dnes zameraní na hmotu viac ako na čokoľvek iné, Bohovia nám neúnavne pripomínajú, kam máme upriamiť svoj zrak, aby sme dosiahli ľudské naplnenie, zistili kým v skutočnosti sme a aké je naše ľudské poslanie. I dnes máme v každodennej reči veľa pripomienok toho, že v každom z nás sa nachádza Božská iskra. 

Vydajme sa teda po stopách grécko-rímskych mytologických pojmov v našom slovenskom jazyku a skúsme poodhaliť ich pravý význam prechádzajúc rôznymi oblasťami každodenného života.

 

1. OBLASŤ VZDELÁVANIA

Už veľký Platón nás vo svojich dielach upozorňuje, aká dôležitá je pre človeka výchova, resp. vzdelávanie, na to, aby sme vedeli z hĺbky našej duše vytiahnuť a svetu ponúknuť to najkrajšie, najcnostnejšie a v konečnom dôsledku, aby sme v sebe odhalili naše pravé Ja. Ak by sme sa nechali inšpirovať tradíciou v starodávnych kultúrach, tak by sme zistili, že vzťah Učiteľ a učeník bol vzťahom posvätným, pretože medzi nimi vzniká zvláštne puto, ktoré umožňuje, aby duša dostala tie správne impulzy pre svoj rast a rozvoj a aby sa skrz čas prenášala odveká Múdrosť. Veľký význam mali všetky centrá, kde sa takýto vzťah vytváral, ako napríklad Mystériá alebo Filozofické školy. A práve tu ľudia hľadajúci Múdrosť a Poznanie pripomínali tiež hlboký význam mýtov a odhaľovali ich skryté odkazy od Bohov. 

Do dnešných dní ostali v našej reči viaceré slová, ktoré súvisia s gréckou mytológiou a používajú sa v oblasti vzdelávania.

Mentor – priateľ Odysea

Pojem „mentorovať“ dnes nevnímame obzvlášť pozitívne. Spája sa nám s poučovaním, ktoré nám nie je príjemné, pretože keď nás niekto mentoruje, upozorňuje nás na naše chyby, kára nás, poukazuje na naše nedobré mrvy. Tento pojem má teda dnes skôr pejoratívny nádych.
Okrem toho sa tento pojem uchytil aj v podnikovom slovníku. Tu už jeho význam nadobúda pozitívne charakteristiky. Mentoring je proces, pomocou ktorého Mentor pomáha osobe alebo organizácii dosiahnuť ich osobný potenciál. Mentor by sa mal snažiť poučovať bez posudzovania, mal by navrhovať alternatívy a pomáhať v hľadaní vhodných techník a nástrojov pre dosiahnutie úspechu. Mal by tiež podnecovať k mysleniu a premýšľaniu, aby riešenia našla mentorovaná osoba alebo organizácia sama. Snaží sa teda dopomôcť k tomu, aby sa odhalil skrytý potenciál človeka alebo organizácie.

Ako to teda bolo s mytologickým Mentorom?
Mentor bol syn Alkima z Itaky a zároveň priateľ kráľa Odysea. Keď sa Odyseus poberal do trójskej vojny, zveril Mentorovi do opatery svojho syna Telemacha. Mentor sa teda stal Telemachovim vychovávateľom a keďže bol veľmi múdry a rozvážny, pristupoval k svojej úlohe zodpovedne a teda i s úspechom. Predstavoval vzor Učiteľa, ktorý pomáhal Telemachovi, aby jeho duša rástla a rozkvitala. Vzniklo medzi nimi tak silné puto, že Telemachos počúval Mentora ako svojho otca. Jeho úcta a dôvera k nemu boli tak silné, že keď chcela Aténa Telemachovi niečo poradiť, brala na seba vždy Mentorovu podobu, lebo vedela, že jeho radami sa bude bez váhania a s vďačnosťou riadiť.

Dochovalo sa nám teda slovo krásneho a hlbokého významu, ktoré poukazuje na dôležitosť vzťahu dvoch duší, v ktorom jedna, Učiteľ, dokáže s láskou a trpezlivosťou viesť tú druhú, učeníka, na svojej ceste sebapoznávania. Je to vzťah, v ktorom poučovanie neprichádza z titulu nadradenosti, ale z veľkej lásky a ľudskosti, ktorá chce dopomôcť zrodu tých najkrajších potenciálov v človeku, cnostiam. Ak sa v človeku prebúdzajú cnosti, prebúdza sa tým aj sila na prekonanie ľudských slabostí a nízkych prejavov, inštinktov a pudov. A tomu Mentor dopomáhal skrz vzdelávanie a výchovu. 

Pojem teda, ako vidíme, nemá žiadne negatívne zafarbenie, ak je vytvorené silné ľudské puto medzi mentorom a poučovanou osobou. A viac ako k hmotnému zisku organizácie nás potom „mentoring“ privádza k sebazdokonaleniu, aby sme rozdávaním nášho vnútorného bohatstva mohli lepšie slúžiť ľuďom.

Honor – bohyňa cti

Na akademickej pôde sa stretávame s pojmom „honorabilis“. Je to ceremoniálny titul vysokoškolského profesora, ktorý poukazuje na jeho čestnosť, úctyhodnosť, váženosť.
Honor bola rímska bohyňa občianskej cti ako aj česť samotná. V mytológii bola často spájaná s bohyňou Virtus, ktorá predstavovala osobnú udatnosť. Dodnes tvorí meno bohyne Virtus v románskych jazykoch koreň pojmu „cnosť“.

Česť sa teda od pradávnych čias spája s cnosťou a teda človek, ktorý si zaslúži byť nazvaný čestným, by mal byť ten, čo prejavuje cnosti a teda i morálku v každodennom živote, vo svojich činoch, slovách, myšlienkach a celom spôsobe života. Titulom „honorabilis“ by sa teda mal označovať človek z akademickej, ale nie len z akademickej pôdy, ktorý takýto život vedie.

Zaujímavý je v tejto súvislosti pôvod slova „honorár“, dnes používaný ako finančná odmena za nejaký čin či službu. Na tomto pojme je dobre vidieť, ako sa niektoré pojmy našej reči profanujú a týkajú sa už len toho najhmotnejšieho. V skutočnosti, vychádzajúc z etymológie slova, by dostanie honoráru znamenalo vzdanie holdu za naše správne a cnostné skutky. Pričom honorár vôbec nemusí byť chápaný vo finančnej rovine.
Akademos – aténsky héros

Akademosovi bol zasvätený háj s chrámom a prvým aténskym gymnáziom. Bol patrónom posvätného miesta, kde sa stretávali ľudia hľadajúci pravdu a poznanie, pramene svojej nesmrteľnosti. Práve v tomto háji za týmto účelom založil v roku 387 pred n. l. veľký filozof Platón filozofickú školu, ktorej dal na počesť Akademosa meno Akadémia. Tak, ako všetky filozofické školy, sa aj Akadémia stala centrom pre vzdelávanie, kultúru, umenie, vedu a osvetu. Skrz vzdelávanie a nezištné činy sa tu učeníci snažili lepšie pochopiť seba samého ako aj seba navzájom, nazrieť pod závoj, ktorý halí prírodu do tajomstva a na základe spolupráce spojiť ruky pre uskutočňovanie spoločného bratského diela. Akademos teda inšpiroval k hľadaniu večných hodnôt a skutočnému poznaniu. 

A teda všetky pojmy vychádzajúce z koreňa „Akademos“ evokujú nie len školské, intelektuálne či racionálne vedenie resp. učenie sa, ale spájajú sa skôr so skúmaním, hľadaním koreňa človeka a prírody, teda hľadaním toho posvätného. A na toto hľadanie od dávnych dôb slúžilo podľa vzoru Akademovho hája takzvané eklektické, teda komparatívne štúdiu.

 

2. UMENIE

Umenie je tu od dávnych čias a umožňuje človeku – umelcovi vzlietnuť do výšin, zachytiť ideu krásy, harmónie a samotnú pravdu a zniesť ich svojou tvorbou medzi ľudí, aby sa nimi mohli inšpirovať. Nečudo teda, že aj v tejto sfére ľudského prejavu sa stretávame  s pojmami prichádzajúcimi z grécko-rímskej mytológie, keďže umenie je nástroj, ako spojiť svet ľudí so svetom bohov, teda svetom prírodných zákonov.

Múzy – bohyne umení a vied

Okrem toho, že pojem „Múza“ používame vo frazeologizme „kopla ma múza“, stretávame sa s ním aj v podobe „múzeum“ (od slova „museion“ – svätyňa múz v Alexandrii), „muzika“ alebo Vysoká škola „múzických umení“ (VŠMÚ). 

Múzy boli bohyne umení a vied. Bolo ich deväť a boli dcérami najvyššieho boha Dia a bohyne pamäti Mnemosyné. Ako ochrankyne a inšpirátorky umení im boli jednotlivé umenia pridelené nasledovne:

 

Kalliopé – múza epického  básnictva 

Euterpé – múza lyrického  básnictva

Erato – múza ľúbostného básnictva   

Taleia – múza komédie

Melpomené – múza tragédie    

Terpsichore – múza tanca 

Kleio – múza dejepisectva    

Urania – múza astronómie 

Polymnia – múza hymnického a zborového spevu

 

Ich patrónom, vodcom a ochrancom bol Apolón, boh svetla, slnka, ochranca poriadku a života. Spolu s Apolónom sídlili na hore Helikón – symbolická hora, na ktorej vrchol stúpajú kroky každého filozofa.
Ako hovorí Homér vo svojich hymnoch: „Je šťastný na svete ten, koho milujú Múzy.“ Nečudo, keďže Múzy prinášajú človeku príležitosť nahliadnuť do sveta zákona, do sveta harmónie, nadýchnuť sa ideí tohto sveta a preniesť ich v podobe krásnych diel do sveta manifestácie. Ako dcéry Mnemosyné mali inšpirovať k takým ľudským prejavom, ktoré stoja za to, aby boli zapamätané a prenesené z generácie na generáciu. A zároveň, aby tieto ľudské prejavy prenášali poznanie o tom, čo nemá byť zabudnuté. 

A to je i odkaz pre dnešných muzikantov ako aj študentov na školách, ktoré vedú človeka k tomu, aby sa dotkli múz, alebo aby boli hodní toho, aby sa múzy dotkli ich. Každý, kto má blízko k Múzam, kto k nim nájde cestu skrz svoj vnútorný labyrint, má možnosť byť obdarovaný schopnosťou tvoriť krásne božské diela prenášajúce harmóniu a Apolónove svetlo a život takou formou, aká Múza ho pobozká.

Už Ptolemaios I. Sótér, prvý faraón a zakladateľ dynastie Ptolemaiovcov, vedel, aký veľký význam majú pre život človeka Múzy a ich umenia a vedy. Preto im dal v roku 280 pred n. l. postaviť svätyňu, kde sa stretávali vedci, umelci a učenci z Východu i Západu, aby v prospech ľudstva vytvárali a rozširovali cesty, ktoré nás vedú na horu Helikón, a aby sme nezabúdali na to, čo je podstatné a hodnotné. 

Každý človek môže byť Múzou pobozkaný, ak sám v sebe začne to podstatné a hodnotné hľadať a ak sa vydá vzostupnou cestou na vrchol svojej vlastnej vnútornej hory.

Harmónia – grécka bohyňa

Mytologický príbeh o Harmónii nám krásne poukazuje na to, skrz aké činy môže človek dokráčať k samotnej Harmónii.

Harmónia bola dcéra Area - boha vojny a Afrodity - bohyne krásy. Na počiatku sa v jej živote prejavili sily jej matky - bol krásny a šťastný. No v momente, keď sa vydala za tébskeho kráľa Kadma, nastali po krásnej svadbe dni útrap a skúšok, ktoré jej prinášali bohovia. A tak sa rozprúdili sily pochádzajúce od jej otca, ktorý je bohom vnútornej vojny – vnútorného boja, ktorý musí podstúpiť každý človek, ak chce zvíťaziť sám nad sebou.
Prvé trápenie prišlo v podobe záhuby jej dcér mocou bohyne Héry. Bohyňa Artemis si zas vzala za obeť jej vnuka. Ako prichádzali jedna skúška za druhou, uvedomil si jej manžel, že všetko sa to deje preto, lebo kedysi dávno zahubil Areovho hada, ktorý ohrozoval jeho priateľov. Z ľútosti nad tým, čo všetko tak spôsobil si sám radšej želal stať sa tým hadom a obetovať sa za všetkých, ktorí museli zahynúť. Tak sa aj stalo a kráľ Kadmos sa premenil na hada. No keď to zistila nešťastná Harmónia, priala si, aby radšej ona bola obetovaná a premenená na hada. Jej prosby boli vypočuté a jej premena vykonaná.

Keď však bohovia videli jej veľkú lásku, prijatie vlastného osudu, silu, s ktorou bojovala so všetkými skúškami a nakoniec schopnosť obetovať samú seba aby mohli byť všetci ostatní vykúpení, zasiahli v jej prospech a odmenili ju večným životom blažených. Vo voze ťahanom drakmi bola nakoniec aj so svojim manželom prenesená na ostrov Elysium. Ostrov kde bohovia obdarili nesmrteľnosťou a láskavosťou duše hrdinov.

Jedno alchýmické príslovie hovorí „per aspera ad astra“, cez tŕne k hviezdam. Príbeh Harmónie nám ukazuje cestu k nej samotnej. Ak chceme raz dosiahnuť Harmóniu, ak chceme, aby niečo bolo harmonické, musíme nevyhnutne rátať s tým, že cesta povedie cez prekážky, lebo len tak môžeme dosiahnuť miesto, kde sídli Harmónia, teda ostrov Elysium, ostrov nesmrteľných. Hľadanie Harmónie nás vedie k stretnutiu s vlastnou nesmrteľnosťou. Vedeli to aj alchymisti a vedeli aj to, že z elixíru nesmrteľnosti sa budeme môcť napiť až vtedy, ak prejdeme svojou vnútornou premenou, ktorá býva spojená s vnútorným bojom, aj s obeťou, aj s vykúpením, aby nakoniec vyhralo v nás všetko to dobré, krásne a harmonické a aby sme dosiahli dokonalosť tým, že sa naučíme plne žiť pre druhých a v súlade s prírodnými zákonmi. Až naša dokonalosť umožní, aby sme boli bohmi povznesení do sídla Harmónie.

Satyrovia – lesní démoni

Satira je dnes popisovaná ako literárny štýl alebo prejav človeka v podobe ostrého, útočného, uštipačného, bezohľadného výsmechu alebo posmechu. V literatúre sa týmto dielom kritizujú nedostatky a chyby. Je to forma, v ktorej sa uplatňuje irónia a sarkazmus. Spôsobuje, že sa človek smeje niečomu, čo skôr stojí za zaplakanie, v lepšom prípade ho podnieti k zamysleniu sa nad chybami a nad tým, ako ich napraviť. 

V súčasnej dobe je satira vnímaná ako ostrý výsmech, ktorý môže byť často až zlomyseľný. No nie vždy mala až takýto ostrý nádych a zlomyseľné posolstvo. Totiž za satirické diela je považovaný aj Cervantesov Don Quijot alebo dielo Gargantua a Pantagruel z pera spisovateľa menom Rablais. A o týchto dielach určite nemôžeme hovoriť ako o zlomyseľných.

Aké teda bolo poslanie satyrov v mytológii? Boli to horskí a lesní démoni, sprievodcovia boha Dionýza. Vystupovali ako samopašní, niekedy naničhodní a uštipační, no stále veselí pastieri dobytka. Priatelili sa s nymfami a radi sa zabávali tancom a hudbou. Ich obľúbené nástroje boli flauta, gajdy a cimbal. Ľudia ich nemali veľmi radi a utekali pred nimi, pretože sa zabávali na ich slabosti – strachu a pastierom odháňali stáda. Mali polozvieraciu podobu: capie nohy a uši, tupý a široký nos, naježené vlasy a rožky na čele. 

Je treba podotknúť, že boh Dionýzos je bohom entuziazmu, hlbokej radosti, ktorá sa nachádza hlboko v človeku, tam, kde sa človek sám v sebe stretáva s tým božským. Satyrovia ako jeho sprievodcovia predstavujú jednu z podôb radosti. Radosť, ktorá je skôr na povrchu a spája sa skôr s emóciami, ako hlbokým citom. To je vtedy, keď sa prejavujú ako roztopašní, uštipační a stále sa zabávajúci. Na druhej strane však svojim výsmechom poukazujú na chyby ľudí, presne tie, ktoré nám bránia v tom, aby sme v nás prebudili skutočný entuziazmus. 
     Ak by sme teda vychádzali z mytologického pôvodu pojmu satira, nemali by sme ju spájať s iróniou. Totiž človek sa uchyľuje k irónii vtedy, keď sám pred sebou a pred ostatnými skrýva svoje emócie a vytvára si tak masku na maske. Ak však chceme sami seba lepšie poznať a odhaliť v sebe prameň nevyčerpateľnej radosti a veľkého šťastia, môže nám satira dobre poslúžiť na to, aby sme si všimli niektoré zo svojich chýb a začali s ich odstraňovaním.

 

3. ĽUDSKÉ PREJAVY

Aj na tomto ľudskom poli majú pre nás Bohovia odkaz v podobe pojmov, ktorými sa vystihujú naše povahové vlastnosti, charakteristiky alebo rôzne ľudské prejavy. Tieto pojmy buď poukazujú na to, že i v nás sa nachádza kúsok toho božského, alebo naopak, slúžia ako výstraha pred tým, čo všetko nás od našej božskej podstaty vzďaľuje. I v tejto oblasti však môžeme vidieť ukážky toho, ako niektoré pojmy v priebehu času úplne zmenili svoj význam z pozitívneho na negatívny.

Génius – strážny duch

Ak sa dnes o niekom povie, že je to génius, vieme, že je to človek, ktorý prešiel dlhou cestou premeny. Táto premena by sa dala prirovnať alchýmickému dielu, kedy človek vo svojom vnútornom Atanore pretvára a odstraňuje všetky svoje nedostatky, neresti a slabosti, aby pod ich nánosom objavil svoj vnútorný drahokam, ktorý žiari do okolia svetlom krásy, ľudskosti, potenciálu a cností. Je to človek, čo objavil a prebudil silu svojho ducha. No občas môžeme mať pocit, že takýmto prerodom môžu prejsť len niektorí ľudia, vyvolení, žijúci pod ochrannými krídlami Fortúny – Šťasteny. No ak sa pozrieme do grécko-rímskej mytológie, zistíme, že byť géniom nie je privilégiom len niektorých ľudí, ale že tento potenciál sa nachádza v každom z nás.

Génius je v mytológii popisovaný ako strážny duch každého človeka. Sprevádza dušu človeka od momentu jej vtelenia do hmoty po celý život až do momentu smrti. Celý čas bdie nad jeho osudom a je prítomný vo všetkých okamihoch. Prezentuje sa tiež ako duch inšpirátor alebo duch ochranca a duch, ktorý prináša príležitosti, predstavuje všetok ľudský potenciál, jeho možnosti a schopnosti a pomáha človeku, aby sa prejavili. Dalo by sa povedať, že inšpiruje človeka k prejaveniu jeho čistého a silného charakteru.  

Byť géniom teda znamená nechať sa viesť týmto strážnym duchom, s vytrvalosťou a neoblomnosťou odhaľovať a rozvíjať všetky svoje skryté potenciály a schopnosti. Znamená to cibriť svoj charakter, aby bol pevný a zároveň žiarivý. Ak sa človek uberá smerom, ktorým ho jeho génius vedie, otvorí si postupne všetky dvere vedúce k jeho duši a práve tu sa skrýva všetka jeho sila, jeho možnosti, jeho hlboká ľudskosť. A ako dôsledok toho všetkého je jeho prejav taký, že ho môžeme označiť za génia – človeka s obrovskými vnútornými schopnosťami a potenciálom.

V mytológii sa ďalej dochovalo, že v deň svojich narodenín človek prinášal obeť svojmu Géniovi v podobe kvetín a medových koláčov v takom počte, aký vek práve dosiahol. Obdobie narodenín je pre každého dôležitým momentom, kedy máme možnosť sa zahĺbiť sami do seba a pripomenúť si, že je stále možné sa zdokonaľovať, upevňovať svoj charakter a rásť až tam, kde nad nami lieta náš Génius. A keď doprajeme našej duši, aby aj ona roztiahla svoje krídla a vzlietla, ako to radí i Platón, potom sa náš let zjednotí s letom nášho Génia. Naše narodeniny sú okamihom, kedy sa vieme obzrieť späť a zamyslieť sa nad uplynulým rokom, vytiahnuť z neho a upevniť v sebe všetky skúsenosti hodné uchovania a  vkročiť do nového roka nášho života nechávajúc za sebou všetky naše slabosti roka minulého.

Okrem toho sa Génius dá pripodobniť prírodnej sile, ktorá nás navádza, aby sme uskutočnili našu karmu, a aby sme sa očistili od našich karmických záväzkov prostredníctvom využitia príležitostí poskytnutých životom, aby sme dali príležitosť zrodu našej duše. Pomáha nám neschádzať z našej cesty k novému zrodu lepšieho človeka.

V Ríme boli Géniovia zobrazovaní ako mladíci so zahalenou tvárou a rohom hojnosti. Génius je totiž pred nami skrytý, kým my sami nezačneme k nemu hľadať cestu. Ako hovorí Malý Princ v diele Antoina de Saint Exupéryho: „Dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné.“ Roh hojnosti sa neustále vznáša nad nami a keď prekročíme naše obmedzené vnímanie sveta zmyslami a začneme sa riadiť našim kompasom srdca a duše, vystúpime k nášmu vnútornému bohatstvu a navyše naša duša sa zafarbí nikdy nekončiacou mladosťou.

Harpya – položena-polovták

Ak je nejaká žena označená za harpyu, tak to nie je žiadna sláva. Deje sa tak hlavne vtedy, ak sa prejaví ako zlá a hašterivá.

Harpye boli dcéry morského boha Taumanta a Okeanidy Elektry. Nepríjemne zapáchali a mali podobu položien-polovtákov. Boli viaceré a dochovali sa i mená a charakteristiky niektorých z nich. Homér napríklad spomína hlavne Podargu – rýchlonohú. Tá spolu so Zephyrom dala zrod dvom nadprirodzeným koňom Achilla. Hesiodos zase menuje dve Harpye. Jedna z nich je Harpya Alekto - búrlivá Harpya pomsty a kliatby, ktorá trestala zločincov za ich zlé skutky.  Druhou je Harpya Okypete – rýchloletá. Aj Virgílius sa o nich zmieňuje a vraví, že väčších oháv na svete niet. Mali však krásnu sestru – bohyňu Iris, bohyňu dúhy a práve táto súvislosť začína vrhať iné svetlo na Harpye. 

Aký je teda ich pôvodný význam? Na počiatku boli Harpye bohyne vetra, ktorý zanášal duše zomretých do podsvetia. Predstavovali teda sily, ktoré vytvárajú prechod medzi dvoma svetmi – svetom života na zemi a svetom života po smrti.

Možno sa stali ohavnými a nechcenými preto, že sa spájali so smrťou človeka. Totiž keď je pre človeka niečo neznáme a nevie, ako to prebádať, rodí sa v ňom strach a tým pádom neprebádaný jav začína považovať za negatívny. 

Avšak Harpye pôvodne neboli spájané s ničím negatívnym, zobrazovali len nevyhnutnosť prírodného cyklu, kedy duša po tom, ako naplní svoj život na zemi, odoberá sa do inej ríše, kde jej cesta pokračuje. Do tejto ríše prechádza podľa grécko-rímskej mytológie cez dúhový most bohyne Iris. No a Harpye predstavujú silu búrky a vetra, ktorý duše zomretých cez tento most prenáša. Rovnako ako Platón popisuje vo svojom mýte o Érovi, že po tom, ako sa duša na druhej strane napije z rieky Léthé, príde búrka, aby preniesla duše do hmotného sveta, aby sa mohol znovu zrodiť, rovnako tak Harpye prenášali dušu zo sveta živých do sveta mŕtvych.
Treba podotknúť, že kedysi dokonca boli popisované ako krásne okrídlené panny a vôbec nie ako nepríjemne zapáchajúce ohavy.

Na základe tohto výkladu by sa dalo so štipkou humoru usúdiť, že žena, ktorá je označená za harpyu, by mohla byť taká, ktorá nás svojimi búrlivými prejavmi „privedie do hrobu“.

Fúrie – bohyne pomsty

S podobným prípadom sa stretávame pri pojme „fúria“. Tiež je to pojem, ktorým sa označujú ženy, ktorých správanie je vzdialené správaniu sa skutočnej Dámy. Sú zúrivé, besniace a pomstychtivé. Ale rovnako ako v prípade Harpyí, aj tento pojem zmenil v priebehu času svoj význam.
Niekedy v pozmenených formách mýtov môžeme vidieť, že sa bytosti Fúrie a bytosti Harpye zamieňajú a pletú. Deje sa to hlavne v prípade Harpye Alekto. 

Pojem „Fúrie“ má latinský pôvod. Gréckym ekvivalentom je pojem „Erínye“. Boli to v prvom rade bohyne pomsty a kliatby. I tu nachádzame spojitosť s ríšou podsvetia, pretože boli služobníčky Háda a Persefony. Podľa Hesioda, keď Urana – boha nebies zabil jeho syn Kronos, zrodili sa Erínye z kvapiek Uranovej krvi, ktoré dopadli na bohyňu Gaiu – bohyňu zeme. Aischylos a Sofokles zase uvádzajú, že sú dcérami bohyne Nykty alebo boha temnoty Skota. 

Ich hlavnou úlohou bolo stíhať krvavé zločiny a násilné porušenia práva. Tak zároveň chránili úbohých a bezbranných, cudzincov bez vlasti a siroty a všetkých slabých, voči ktorým sa konala krivda. Niektoré verzie vravia, že sa na ne premenia duše zavraždených, aby pomstili svoju smrť a svojho vraha. Na svet z podsvetia vychádzali zahalené v hmle, nevidené, a sledovali, čo sa deje. V prípade, že našli zlokonajúcich, mučili ich. Boli teda vykonávateľkami negatívnej karmy, prinášali do sveta spravodlivosť a mučeného tak upozorňovali, že pochybil. Dokonca ani v podsvetí sa pred nimi duša nemohla ukryť, pretože každý náš negatívny čin si nesieme so sebou, až kým sa z neho nevykúpime. 

Hoci spravodliví sa ich nemuseli báť, aj tak sú známe ako obávané bytosti. Zase to je len z ľudského strachu, tentoraz strachu pred tým, že človeka sa previní voči spravodlivosti. Tento strach sa v nás rodí, keď sa nedokážeme zoči-voči postaviť našim slabostiam, klopíme pred nimi zrak aj napriek tomu, že naše svedomie nás v podstate navádza na cestu nápravy a nie na cestu strachu pred sebou samým. A tak Erínye sú prírodné sily, ktoré nám dávajú príležitosť vidieť prejavy svojho nižšieho ja a napraviť ich tak, aby boli skrotené. 

Okrem týchto Erínyí sa v mytológii spomínajú aj tie, ktoré boli mierne = Eumenidy, blahovoľné. Je to vlastne dvojaká forma toho istého zákona. Je mierny a láskavý k tím, ktorí konajú v mene spravodlivosti a snažia sa o vlastnú nápravu a zdokonalenie a nemilosrdní k tím, ktorí sú nespravodliví a vyhýbajú sa vlastným zodpovednostiam. Sú to sily zákona, ktoré človeku ukazujú, či správne kráča po ceste, alebo z nej zišiel. Erínye boli zobrazované v čiernom a Eumenidy v bielom rúchu. 

Opäť tu máme ukážku toho, ako sa kvôli ľudským slabostiam a strachu môže pozmeniť význam a odkaz nejakého pojmu. Do dnešných dôb sa nám dochovala len jedna stránka tohto pojmu – pomstychtivosť a neúprosnosť v konaní niečoho, čo je nám nepríjemné. Žiaľ, skutočné čaro a poučenie z pojmu „Fúria“ je už stratené v čase.

Mánia – grécke ženské mytologické meno

Je zvláštne, že pojem „maniak“ priamo odzrkadľuje pôvodný význam pochádzajúci z mytológie, avšak samotný pojem „mánia“ je dnes skôr používaný v pozitívnom zmysle a stretávame sa s ním či už v reklame alebo v názve rôznych televíznych programov, relácií či hier. Človek je dnes k mánii vyzývaný, je lákaný k tomu, aby sa stal súčasťou spoločenského šialenstva. A podvedome sa veru aj ľahko necháme do tohto víru šialenstva zlákať.

Mánia predstavovala v mytológii ženské meno a bola zosobnením zúrivosti a šialenstva. Zachvacovala ľudí vášnivou zaujatosťou alebo nadmerným sebavedomím prechádzajúcim až do duševnej choroby. Mala nadľudskú moc a bola zobrazovaná ako stará, vychudnutá žena s pichľavým pohľadom.

Už starodávni stoici považovali vášeň za jeden zo štyroch jedovatých afektov človeka. A taktiež Platón nás upozorňuje na to, že dve najhoršie choroby ľudstva sú nevedomosť a šialenstvo, pričom šialenstvo je vyústením nevedomosti, ak v nej dlho a nečinne zotrvávame.

Ako vidíme, Mánia so svojou nadľudskou silou predstavuje pre človeka nebezpečenstvo straty identity a tiež straty autentickosti. Ak sa človek poddá Mánii, otvára v sebe priestor pre nízkosť a slabosť. Preto by sa mal Mánii vyhýbať, resp. bojovať s tým, aby ho nezvábila na cestu šialenstva.
Napriek tomu je tento pojem dnes často používaný a je mu prikladaný veľký význam. Nemali by sme však zabúdať, že už v múdrych mytologických zdrojoch bol človek vystríhaný pred tým, aby neupadol pod vládu Mánie, pretože má obrovskú moc stiahnuť nás hlboko do tmy a nevedomosti, kde už nedokážeme rozoznávať správne od nesprávneho a strácame sami seba.

 

4. MEDICÍNA

Ak by sme medicínu chápali nie len ako starostlivosť o telo, ale aj ako starostlivosť o dušu a ducha, teda celého človeka, v týchto súvislostiach sa dostávame do kontaktu s mnohými slovami, ktoré majú svoj románsko-latinský koreň s počiatkom v dobách mytologických. Pozrieme sa teda na pár bežne známych pojmov a spravíme si paralelu medzi nimi a mytologickými bytosťami.

Hygieia – bohyňa zdravia a čistoty

Od detstva sme učení tomu, aký veľký význam má pre zdravý život hygiena. Podľa mytológie sa radí medzi štyroch základných pomocníkov zdravia a lekárstva.

Hygieia bola bohyňa zdravia a čistoty, dcéra boha lekárstva Asklepia a jeho manželky Epiony. Ako pomocníčka svojho otca zosobňovala zdravie. Zobrazovaná bola s hadom, ktorého napájala z misky – dodnes je tento obraz symbolom medicíny a zdravotníctva a teda i zdravia ako takého. Samotná Hippokratova prísaha sa začína prísahou na Hygieiu. Ako pomocníčka svojho otca nebola sama – na zdraví sa podieľala spolu so svojimi dvoma sestrami a bratom. Jedna jej sestra menom Meditrine bola silou liečenia. Druhá sestra, Panakeia, napomáhala hojeniu. No a jej brat Telesforos bol silou uzdravenia. 

Ak teda človek chce byť sprevádzaný bohom Asklépiom, inak povedané, ak chce byť zdravý, a to nie len na fyzickej, ale aj na psychickej a duchovnej úrovni, potrebuje dbať o čistotu svojho tela, svojich myšlienok aj citov, musí byť pozorný k všetkému chorobnému v sebe, aby to mohol liečiť, mal by sa starať o všetky rany, a to hlavne tie psychické, aby sa čo najskôr zahojili a mal by vytrvať v uzdravovaní a hľadať v sebe silu, ktorou dokáže toto uzdravenie vykonať. V každom momente nášho života je čo liečiť a uzdravovať – keď nie na fyzickej úrovni, tak na psychickej určite. A sila bohyne Hygiei je silou prevencie, silou čistoty, ktorú môžeme postupne vytvárať všade tam, kde chýba a kde sú uložené rôzne nánosy nečistôt. 

V Ríme je bohyňa Hygieia známejšia pod menom Salus – bohyňa zdravia a všeobecného zdravia.

Chronos – boh času

Chronos v gréckej mytológii predstavuje čas a jeho zosobnenie do božskej bytosti. Niekedy je vnímaný ako prvopočiatočný princíp.
Nám sa do dnešných čias v medicíne dochoval pojem „chronický“, resp. „chronická choroba“. Je to choroba, ktorá sa rozprestiera v dimenzii času do veľkej diaľky, je dlhotrvajúca a často až nevyliečiteľná. Je to choroba, ktorou sa narušia niektoré zo základných princípov tela a vytvorí sa disharmónia. 

Dá s povedať, že rovnako ako v prípade bohyne Hygiei, ani v prípade Chronosa sme sa ani po mnohých rokoch neodklonili od pôvodného významu príslušných pojmov. Jediné, čo by sme nemali strácať zo zreteľa je, že tieto pojmy sa netýkajú len fyzického tela, pretože božské sily prenikajú celým človekom, teda i jeho jemnejšími úrovňami. A údelom človeka je naučiť sa prinášať a uchovávať zdravie aj na týchto jemnejších úrovniach.

Fobos – boh hrôzy

Nečudo, že keď máme z niečoho fóbiu, pociťujeme obrovský, takmer až chorobný strach a des, keďže boh Fobos bol synom aj sprievodcom boha vojny Area. Zosobňoval hrôzu, ktorá sa s bojom spája a spoločne so svojim bratom Deimosom – bohom desu, dopomáhali tomu, aby mali Areom prinesené boje či vojny všetky potrebné náležitosti.

Ak teda trpíme fóbiou, nechávame sa v našom vnútornom boji unášať silou Fobosa. No cieľom samotného vnútorného boja človeka nie je, aby ostal strachom ustrnutý, ale naopak, aby v sebe strach ovládol, aby sa s ním naučil pracovať. Základnou súčasťou vojenskej výučby starodávnych Sparťanov bola náuka o tom, ako ovládnuť vlastný strach a slabosť, ako nemať Fobosa ako svojho pána, ale skrotiť ho na svojho poddaného. A keď sa nám to podarí, umožníme tak sami sebe hľadať a vidieť správne možnosti a východiská k tomu, aby sme nakoniec vnútorný boj vyhrali. 

Pripomeňme ešte, že matkou Fobosa bola bohyňa krásy a lásky, bohyňa Afrodita.

 

5. RÔZNE

A na záver ešte pár pojmov, ktoré je ťažko zaradiť do nejakých konkrétnych oblastí, no vyskytujú sa takmer v každodennom slovníku a stojí za to ich trochu preskúmať.

Fáma – zosobnená povesť

Vieme, že keď sa šíria fámy, tak ide o správy či zvesti, ktoré sú veľmi vzdialené od pravdy, pretože vždy, keď je nejaká zvesť človekom prerozprávaná, zvykne k tomu niečo pridať, niečo zase vynechať a tak sa správa postupne modifikuje, až v nej nakoniec nemusí ostať nič z jej pôvodného znenia. Je však zvláštne, že pojem „famózny“ má skôr pozitívne zafarbenie a vyjadruje niečo skvelé, slávne a chýrne.

Fáma bola dcérou bohyne zeme Gaie a zosobňovala povesť. Nachádzame ju hlavne v rímskej mytológii. Vergílius ju popisoval ako operenú obluda s veľkými krídlami a veľkými nohami. Očí, uší a jazykov mala toľko, koľko mala pierok. Nikto vraj nebol od nej väčší, pretože sa vedela rozpínať. A ani v rýchlosti jej nikto nestačil. Vodne v noci desila ľudí svojimi výmyslami a lžou. Mala viacerých pomocníkov, ktorí predstavovali vymyslené správy, omyly, všakovaké historky, hrôzu, strach, šepkané zvesti. 

Popis mytologickej Fámy výborne vystihuje charakteristiky rýchlo sa šíriacich a často neoverených zvestí. Tým, ako si ich prenášame a stále ich nejako ošperkujeme, nafukujeme ich význam tak, že nám pripadajú nesmierne dôležité. A rýchlosť, s akou sa šíria, je niekedy veľmi prekvapivá. Pozor však na to, že fámou sa dajú prenášať len výmysly a lož, pretože je obludná. Vždy, keď chceme rozšíriť nejakú správu, ktorá ma hodnotu a prípadne nesie v sebe nesmrteľné posolstvo, musíme rátať s tým, že ju budeme musieť ubrániť od fámy, keď ju chceme zachrániť od znetvorenia.

Echo – lesná nymfa

Príbeh lesnej nymfy Echo je smutný, ale ako to už býva, zároveň aj poučný. Táto nymfa patrila do družiny bohyne Artemis, a bola povestná tým, že vždy veľa rozprávala. A práve to sa jej stalo osudným. Raz, totiž, svojim dlhým „táraním“ zdržala bohyňu Héru, ochrankyňu manželstva, ktorá chcela byť prítomná pri krokoch Dia – jej božského manžela. Chcela zabrániť tomu, aby sa dôsledkom jeho činov zrodila ďalšia nová božská sila. No Echo jej zámer prekazila a rozhnevaná bohyňa ju za to potrestala tým, že už nikdy nemohla v prítomnosti niekoho prerieknuť ako prvá a mohla len opakovať vyrieknuté slová. A to úbohú Echo priviedlo do záhuby, pretože keď raz v opustenom lese stretla krásneho mladíka Narcisa, zaľúbila sa do neho, no nemohla k nemu prehovoriť. Narcis si však jej prítomnosť nevšimol, pretože mal oči len pre seba v odraze jazernej hladiny. Tak sa Echo od žiaľu utrápila a ostal z nej len hlas, ktorý ako ozvena blúdi po horách.

Aj človek sa občas dostáva do dvoch extrémov, ktoré Echo stvárňuje. Buď sú naše slová odrazom množstva myšlienok, ktoré neusporiadane víria v našej mysli a potom sa prichytíme pri tom, že neustále rozprávame, prípadne „tárame“. Opačný extrém je ten, keď sami seba tak málo poznáme a tým pádom sme vnútorne tak prázdni, že len preberáme to, čo k nám prichádza z vonka a bez rozmyslu a uváženia opakujeme to, čo na nás narazí a od nás sa odrazí. A tak ako vo všetkom, aj tu je našou úlohou nájsť zlatú strednú cestu, aby naše slová a aj činy boli odzrkadlením toho čistého a harmonického v nás, a aby to, čo k nám prichádza z vonka bolo predtým, ako to odzrkadlíme, preosiate cez sito rozvahy a skúsenosti. 

Dodnes sa pojem „echo - ozvena“ zachoval v jeho pôvodnom význame a využíva sa aj v oblasti vedy a medicíny. Napríklad i telekomunikačná družica, ktorá umožňuje prenos zvuku i obrazu z jednej zemskej pologule na druhú, dostala meno Echo.
Okrem toho sa tento pojem preniesol i do každodennej komunikácie v slovnom spojení „dať niekomu echo“, čo znamená upozorniť na niečo alebo preniesť správu, ktorú sme sa niekde dozvedeli a prenášame ju ďalej.

Terminus – boh medzníkov a hraníc

V dnešnom náhliacom sa svete sú naše dni takmer stále plné termínov, do ktorých musíme niečo stihnúť alebo v ktorých musíme niekde byť a s niekým sa stretnúť. A keď sa nejaké stretnutie koná v nejakej vzdialenej krajine, nevyhnutne musíme prejsť terminálom, aby sme sa dostali do lietadla. A k tomu všetkému sme často zahrnutí termínmi, pojmami, ktorým nie vždy dobre rozumieme … Aké rôzne významové variácie v dnešnom svete nadobudol boh Terminus… Akú silu teda predstavoval a v ktorej z tých variácií je najviac zastúpený? 

Terminus bol rímsky boh medzníkov a hraníc a tiež ochrancom vlastníctva. Príbeh o ňom s spája s rímskym kráľom Tarquiniusom Superbusom. Ten chcel postaviť Jupiterovi chrám na Kapitole. Všetci bohovia súhlasili s odstránením tamojších svätýň, jedine Terminus nechcel pohnúť z miesta svoju svätyňu v podobe hraničného kameňa. Tak teda jeho svätyňa ostala na mieste a chrám sa postavil okolo nej. Terminusova svätyňa je teda v strede chrámu a poukazuje tak na to, že hraničné kamene sú posvätnými objektmi s božskou silou. Medzníky teda sú na základe toho niečím, čo je posvätné a neporušiteľné a strážia vlastníctvo. Je to sila, ktorá bráni v prejave neresti – kradnutia.

Na Terminovu počesť bol v Ríme sviatok s názvom Terminálie. Slávil sa  23.2., resp. 23.4. Majitelia pozemkov sa schádzali pri hraničných kameňoch medzi ich pozemkami, obeťami ďakovali Terminovi za stráženie ich pôdy a potom sa schádzali na priateľských hostinách.

Na prvý pohľad by sa teda mohlo zdať, že najviac sa pôvodný význam tohto slova odráža v pojme „terminál“ – ako hranica, prechod medzi dvoma krajinami, ktoré majú odlišných vlastníkov. Hoci tento pojem vystihuje pôvodné miesto, kde dochádza k premene, k prechodu z jedného miesta na druhé, vytratil sa z neho nádych posvätnosti. 

Avšak táto posvätnosť sa dá badať v dimenzii času, aj keď si to nie vždy uvedomujeme. Ak je termín hraničným momentom, do ktorého máme niečo stihnúť, čas pred termínom je priestor, v ktorom máme možnosť splniť to, k čomu sme sa zaviazali, čo sme sľúbili, na čo sme dali naše slovo. Je to obdobie, v ktorom je skúšaná naša zodpovednosť a čestnosť, ako aj mnohé ďalšie cnosti. A v momente, keď nastane daný termín, mení sa vlastník „príčina“ na vlastníka „dôsledok“. Z pohľadu našej duše je to v určitom zmysle posvätný moment, do ktorého môžeme sami zistiť, či sme schopní splniť zverenú a sľúbenú úlohu. Po termíne už nám neostáva iné, ako statočne znášať dôsledky toho, ako sme ju do daného termínu naplnili. 

Ťažko povedať, ako a kedy sa vytvoril pojem „termín“ v zmysle výraz, slovo. No keď by sme koreň slova vnímali v súvislosti s posvätnou hranicou, mohol by tento pojem veľmi dobre vystihovať to, čo sme uviedli v úvode tohto výkladu – a to, že slovo i písmo bolo kedysi dávno ľuďom darované Bohmi ako pomôcka na našej ceste návratu k vlastnej podstate, ktorá je previazaná s večným svetom univerzálnych zákonov zobrazených v mytológii jednotlivými Bohmi. Naše termíny – slová, ktoré sú správne zvolené môžu teda slúžiť ako prechod medzi svetom vonkajším, do ktorého slová prenášame a našim svetom vnútorným, v ktorého hĺbke sa nachádza skrytá božská iskra. Všetko závisí od toho, ako dobre sami seba poznáme, do akej hĺbky nás samotných dokážeme nahliadnuť a či dokážeme do našej reči vniesť našu hlboko zakorenenú krásu, svetlo, dobro a múdrosť.

Preto od dávnych čias vždy malo pre človeka veľký význam lepšie spoznávať seba samého, aby sme mohli nástroj reči správne využívať v prospech nie len vlastný, ale hlavne v prospech ľudstva. Preto i spomínané umenie Rétoriky, umenie správne a krásne hovoriť, by nemalo byť zabudnuté alebo podceňované. Slovami totiž máme možnosť rozozvučať v nás i v počúvajúcich rôzne sily, ktoré, ako sme mohli vidieť, majú svoje vysvetlenia už v starodávnej mytológii.

 

O tom všetkom nás poučuje z dávnych čias aj veľký mudrc Budha:

„Lepšie než tisíc prázdnych slov je jediné vhodné slovo, po vypočutí ktorého dosiahneme mier.“

Kultúrna asociácia Nová Akropolis

Hore