Menu

Umelci a remeselníci

 

V Novej Akropolis sme znovu oživili starodávny spôsob rečníctva, ktorý nie je čítaním z papiera, ale vzniká v danom okamihu. Ide o to, aby sme znovu pretvorili rečnícke umenie, umenie nadviazať spojenie s ostatnými, zdieľať dôležité a potrebné veci, ktoré sú koniec koncov – a prepáčte mi, že sa uchyľujem k tak známemu príkladu – „soľou života“: oným malým zrnkom soli, ktoré trochu pridá na chuti všetkým veciam.

Remeselníci

Kde na svete vzniklo umenie? Ako to môžeme určiť? Už pominuli doby vedcov z 19. storočia, ktorí sa v dobrej viere snažili zistiť, v akom roku bolo vynájdené koleso, v akom roku bol objavený oheň, v akom roku sa človek začal plaviť po vode.

Dnes, uprostred 20. storočia, máme napriek všetkým našim problémom i jednu výhodu, ktorú mal aj Sokrates, pretože prevzal vetu, ktorá sa nachádza nad týmto pódiom: „Spoznaj sám seba“. On vedel, že nevie. I my, dnešní historici, vieme, že nevieme. Že každý archeologický objav, každý nový dokument, každé nové vysvetlenie nás stále viac vzďaľuje od pôvodu mnohých vecí. Dnes už nemôžeme povedať, že napríklad v Amerike neexistovalo koleso, pretože všetky americké múzeá sú plné predmetov s motívom kolesa. Dnes už nemôžeme povedať, že civilizácia vznikla s tehlou, lebo do toho by nezapadalo mesto Memfis v Egypte, ktoré bolo postavené z mramoru a kameňa. Mnoho vecí už dnes povedať nemôžeme. Môžeme však povedať, že človek od doby, kedy je človekom, umelecky tvoril.

Čo presne znamená umelecky tvoriť? Rozhodne by som sa nechcel znižovať k definíciám z kníh, pretože k tomu máte veľa knižníc, vrátane skromnej knižnice Novej Akropolis, ktorá je vám k dispozícii. V prírode existuje rad úrovní. V žiadnom prípade neveríme, že by sa príroda skladala len z fyzického sveta. Je zjavné, že za objektívnym svetom existuje ešte niečo. Keď zavrieme všetky dvere a okná a doprostred miestnosti položíme malý tranzistor, budú prostredníctvom rádiových vĺn prichádzať slová, ktoré vravia iní ľudia vzdialení stovky kilometrov. Je zjavné, že bežným uchom by sme ich nezachytili a že steny ich zastaviť nemôžu, existuje ešte niečo za tým výhradne fyzickým… A pokiaľ existuje ešte niečo za tým, čo je výhradne fyzické a objektívne, pokiaľ existuje ešte niečo za tým, čo je výhradne energetické alebo dokonca psychické a mentálne, potom existuje rad „dotýkajúcich sa“ svetov (nechcem hovoriť „paralelných“ svetov, pretože by boli paralelné len čiastočne; vieme, že priestor je zakrivený, a preto by museli byť „paralelne zakrivené“, čo by nutne viedlo ku konečnému spojeniu).

Komu sa nestalo, že niekedy v istom okamihu bez akejkoľvek mystickej prípravy nepocítil zvláštne chvenie? Pocítili ste, že v danej chvíli dokážete chápať prírodu iným spôsobom. Čajky, ktoré boli predtým len obyčajnými bielymi škvrnami na mori, získali pre vás istý význam. Horizont, ktorý ste predtým vnímali len zrakom, získal iný zmysel. A vzdialené kamene vyzerali ako prízrakové plavidlá, ktoré sa k nám blížia z hmly neznáma. Cítime sa veľmi osamotení a zároveň obklopení nesmiernym a bohatým sprievodom. S detskou zvedavosťou sa dívame, ako sa otvárajú a zatvárajú ruky morskej peny, aby nabrala nepoznateľné množstvo piesku. V takých chvíľach sa prejavuje umelec, ktorý existuje v každom z nás a schopnosť spojiť sa s vyššími úrovňami prírody. Umenie nie je spojenie s tým, čo je dole, ale s tým, čo je hore. Nie je to, keď sa zlato mení v piesok, ale keď sa naopak piesok stáva zlatom. Keď čajky vyzerajú ako zo slonoviny a vlny sa menia na nefrit. Keď sa hory menia na lazurit. Keď sa hluk stáva hudbou a zvukom harfy, keď sa vo všetkých zvukoch prírody objavuje istý námet, keď s tým všetkým vibrujeme i my… Keď sa naše oči zalievajú slzami alebo sa naše ústa napĺňajú smiechom. Keď zatíname päste, bez toho, aby sme vedeli prečo, proti čomu chceme bojovať… Alebo keď ich roztvoríme a zaboríme do piesku na pláži…

Umelec je teda veľkňazom, je mostom, väzbou, spojením medzi neviditeľným a viditeľným svetom. Je schopný vyložiť tajné, skryté, bežne neviditeľné a prenáša to do nášho sveta buď ako hudbu, alebo maľbu, sochárstvo, architektúru, aby sme to všetci mohli zdieľať. Preto Gréci hovorili o Múzach a tie predstavovali oblasti, ktoré nám dnes ako umenie nepripadajú. Napríklad Mnémosyné, Múza pamäti a spomienok, a teda aj dejín. Dejiny pre nich teda boli druhom umenia, lebo slovo „umenie“ je etymologicky odvodené od „vedieť (umět)“, byť schopný veci stvárniť. Je to veľký zázrak, vedieť stvárniť veci nevnímateľné do niečoho vnímateľného. Umelec je akýmsi druhom mága, ktorý vníma neviditeľné, počuje nepočuteľné, vidí to, čo vidieť nejde, dotýka sa hmoty, ktorú ostatní nevidia, a potom ju prenáša na plátno, do nástroja, do mramoru alebo do dreva. Umelec je teda človek, ktorý dosahuje istú prirodzenú výšku a môže nás doslova vyniesť so sebou, aby sme túto krásu zdieľali s ním. Je zjavné, že poňatie umenia sa s dobou mení.

Dnes sa nedá povedať, že napríklad Egypťania nepoznali perspektívu. Niektorí ľudia sa nedostali ďalej než k dielam Maspera, ale tí, ktorí sa ďalej dostali, dobre vedia, že Egypťania perspektívu poznali. Mal som to šťastie, že som niekoľkokrát videl tie najstaršie maľby zo Starej ríše – ktoré sa nachádzajú blízko komplexu v Sakkáre a Memfise – a mohol som si overiť, ako dokonale poznali perspektívu. Vtedy pridávali ľudskej postave určitú strnulosť, oči z čelného pohľadu, tvár zo strany, telo spredu, čo malo magický zmysel a používali to len u bohov a ľudských postáv. Ryby, vtáky, palmy, rieky, všetko plynie prirodzeným spôsobom.

Avšak uprostred tejto prirodzenosti je „iná prirodzenosť“, ktorej sa dotkli ruky Božie: prítomnosť človeka. Keď na zvone z dynastie Ming vidíme napríklad to, že všetky chvosty zvierat majú tvar šľahajúcich plameňov, mohli by sme si myslieť, že sa jedná o obyčajný ozdobný motív. Ale skrytý význam toho je ten, že vo všetkých zvieratách a bytostiach prebýva oheň. V našej malej zbierke, ktorú si po tejto prednáške môžete prehliadnuť, sa nachádza keramika z obdobia Tang, „biela hlava“, na ktorej môžeme vidieť akýsi závoj z veľmi jemnej keramiky. To všetko má svoj skrytý význam rovnako ako tá biela hlava z kaolínu. Tieto významy sa však strácajú a dnes ani my v Španielsku, ktorí sme navštívili jaskyňu Altamíra, dobre nechápeme, čo predstavujú tie zvieratá nakreslené jedno cez druhé. Neuznávame ani zjednodušené vysvetlenie, že sú obyčajným znázornením lovu. Veríme, že okrem fyzického lovu existuje i „duchovný lov“ prírodných síl. A nechápeme ani použité techniky. Ako dokázali napríklad v jaskyni Altamíra, ktorá je tak nízka – aj keď dnes vyzerá väčšia, pretože bola umelo vyhĺbená v 20. storočí – používať osvetlenie, ktoré nezanechalo žiadnu stopu na strope? Vyzerá to, že používali niečo ako elektrinu. Svedčí to zjavne o tom, že ovládali techniku, ktorá je dnes stratená.

Technika tiež súvisí s umením. Koľkokrát sme snívali o tom, že postavíme palác z toho najlepšieho materiálu? Palác zo zlata, zo striebra, palác zo skla. Keďže však nemáme zlato, striebro, ani sklo, nemôžeme ho postaviť… Koľkokrát sme snívali o vnútornej hudbe, ktorá vychádza z hlbín duše? Pokiaľ však nie sme hudobníci, naše ruky zdrevenejú nad klávesmi a nedokážu vyjadriť to, čo cítime vnútri. Koľkokrát už sme videli zvláštne farby, ktoré sme chceli zachytiť navždy? Neopakovateľné situácie. Nemáme však schopnosti, aby sme to urobili. A aj keď veríme, že to nie je ani prvýkrát ani naposledy, čo sme prišli na tento svet, vieme, že niektoré situácie sú neopakovateľné. Pri mramorovom stĺpe nebude už nikdy rovnaký suchý list. Už ho nikdy nebude odrážať kvapka rosy. Je to ojedinelá chvíľa, neopakovateľná, je to niečo, čo sa dá zbadať len na okamih. Uplynú tisícročia, celé civilizácie, ale tento okamih sa už nikdy nebude znovu opakovať… Pretože život je plný, nesmierny a bohatý. Pretože i keď je nepretržitý, nekonečný a neuhasiteľný, obsahuje i ojedinelé udalosti, ktoré sa už nebudú opakovať. Mnohokrát sme počúvali rečníka. Mnohokrát som aj ja mal tú česť hovoriť k ľuďom v mojom milovanom Španielsku… Ale už nikdy to nebude ako teraz, aby sme sedeli úplne rovnako. Nebudú tu všetci, ktorí sú tu teraz, budú tu prítomní iní poslucháči… Ja už nebudem rovnaký, ako som teraz. Zvuky, pocity či ďalšie vonkajšie okolnosti budú iné. Tento okamih, ktorý práve prežívame, je teda jedinečný a neopakovateľný. A musíme ho zachytiť všetkou svojou silou, pretože to je niečo, čo sa už nebude opakovať. Je to „čosi“, čo predstavuje jeden z krokov na dlhej ceste…, na dlhej ceste evolúcie vecí. Môžeme teda povedať, že sa až do tohto najmenšieho detailu „obnovujeme“...

Umelec je teda schopný byť „veľkňazom“, istým druhom komunikácie medzi božským svetom archetypov a nami, a okrem toho je schopný stvárniť tieto archetypy na zemi. Mnohí snívajú o Wagnerovej hudbe, ale len Wagner bol schopný ju vytvoriť, i keď spočiatku sa mu nedostávalo pochopenia. Len on dokázal napísať veľké orchestrálne skladby a využiť ľudský hlas ako ďalší nástroj. Len Chopin dokázal z malých vecí, ako je pád kvapky vody, získať osviežujúcu tematiku romantizmu, ktorý dnes síce nie je v móde, ale stále zostáva krásny.

Okrem toho – a je mi ľúto, že to nehovorím v taliančine, pretože by to znelo výraznejšie – veci, ktoré sú „v móde“, sú mi úprimne povedané ukradnuté. Menia sa zvyky, menia sa spôsoby obliekania, stravovania. Pokiaľ sa upneme na to, čo je pominuteľné, stanú sa z nás stratení blázni. Chodiť bez klobúka po uliciach Madridu bolo v dobe našich prarodičov nemysliteľné. Dnes je to naopak; keď si ja, ktorý som dosť plešatý, nasadím v zime klobúk, ľudia sa na mňa dívajú, akoby videli hubu. Kde je pravda? Quo vadis? To vedieť nemôžeme. Môžeme vedieť len to, čo je vo svojej „podstate isté“. Všetko ostatné pominie, odíde… Preto nás nezaujíma móda. Preto sme presvedčení, že umenie musí byť vždy krásne, vždy harmonické. Nie intelektuálne, aby muselo byť „vysvetľované“ istými „zasvätencami“. Umenie musí do nás vstúpiť intuitívne. Umelec sa k nám musí vedieť dostať, bez toho aby sme o ňom museli rozumovať. Poznáme meno človeka, ktorý vytvoril túto malú sošku z talianskej terakoty, ktorú tu vidíme? Nie, ale napriek tomu je krásna. Krása presahuje meno a osobu, je ako duch, ktorý ide ďalej. I keď naše verše, naše knihy, naše diela stratia osobnostné rysy, zostane zachovaný ich obsah, aby povznášal ostatných, aby im pomáhal. Nie sme si ani istí, či je napríklad Odyssea od Homéra, a mnohí diskutujú o autorstve Shakespearových diel. To je dôležité v istom odbore histórie, ale nie vo vzťahu k „umeleckému chápaniu“. Musíme teda napriek všetkým módam navrátiť kult Krásy, čo bude podľa Platóna istým spôsobom tiež kult Dobra a Pravdy. V žiadnom prípade nemôžeme stále žiť uprostred škaredosti. Nedávno, keď som išiel prednášať mimo mesto, prechádzal som okolo parku, kde stál podivný „pomník“, a tak som sa spýtal? „Čo to je, tá škatuľa od topánok?“ Odpovedali mi: „Je to pomník Ústave.“ Mne sa to zdalo ako niečo, do čoho sa z jednej strany vchádza a z druhej vychádza. Úprimne povedané, dokonca ani zo symbolického hľadiska to nemalo žiaden význam. A pokiaľ s každou ústavou vytvoríme jednu škatuľu na topánky, bude sa to podobať obuvníctvu. Je zrejmé, že je treba sa sústrediť na veci trvácnejšie a krajšie. V tomto historickom okamihu sme sa však bohužiaľ mnohokrát uchýlili len k deformácii vecí. Napríklad socha, ako je táto tu na javisku, je reprodukcia Venuše Mélskej, a hovorí sa teda, že to nie je umenie. Pokiaľ ju však ohneme alebo rozrežeme napoly, potom by sme ju mohli nazvať: „Hlad národa v spánku…“ Alebo pokiaľ ju postavíme pred nahého pána, môžeme ju pomenovať napríklad: „Nemôžem ťa objať!“ To, čomu sa teraz smejeme, nám tiež umožňuje nachádzať absurdné chyby, ktorých sa môžeme dopúšťať, a tiež nám to umožňuje vidieť, že môžeme vytvoriť nový a lepší svet.

Kto sú remeselníci? Kto sú tí ľudia, ktorí vložia trochu hliny do malého kruhu, roztočia ho nohou a hlina sa takmer zázrakom zdvihne a začne získavať tvar? Alebo iní, ktorí fúkajú do skla, a to potom získava zvláštne tvary? Ozajstný remeselník je taký, ktorý opracúva drevo tým najlepším možným spôsobom. Keď vsádza sklo do okna, urobí to dobre, aby druhý deň nevypadlo. Keď nám opravuje okuliare, slúžia nám a nespadnú na zem vždy, keď otočíme hlavu. Ozajstný remeselník si zasluhuje všetku našu úctu. Je to umelec z ľudu, umelec, ktorý žije vo všetkých. Ozajstný remeselník len pohľadom vidí, či je brázda dobre vyoraná. Ozajstný remeselník pretiahne niť skrze useň či kožu len tlakom náprstka a dokáže usmerniť vody, aby úroda bola lepšia.

Remeselníkom nesmieme pohŕdať. Ozajstný remeselník je historickým základom umenia. Bez remeselníkov by nebolo umenie. Keby kedysi niekto z lomu nezískal kus mramoru, Praxitelés by nemohol otesávať. Sú potrební remeselníci a sú potrební i umelci. Je potrebný ten, kto vyťaží hrubú hmotu, a ten, kto ju opracuje a premení. Je potrebný ten, kto nazbiera lístky vo vzdialenom lese, a ten, kto ich vie spracovať tak, aby sa premenili na účinný liek: lekár. 

Filozoficky chápeme remeselníkov ako tých, ktorým je treba prikladať ten najvyšší význam. Práca pre nás nie je božským prekliatím. Je to naopak schodište, po ktorom sa dá vystúpiť, prejaviť sa. Práca naozaj šľachtí. Pravá ušľachtilosť sa nezískava, keď je niekto veľvyslancom v tej či onej zemi. Je to tá, ktorú sa dá získať v duši, keď je uskutočnená práca užitočná pre ľudstvo i pre jednotlivca. Človek do značnej miery zabudol, že má schopnosť pracovať.

V tomto materialistickom svete, v ktorom sa všetky veci opakujú a v ktorom sme robotizovaní do tej miery, že sa začíname podobať živým strojom s očami či fúzami, musíme obživnúť a zľudštiť veci. V pompejských ruinách bola nájdená akási pec, v ktorej sa piekol chlieb. V tejto peci sa pod lávou z Vezuvu našiel akýsi „croissant“ alebo chlebové cesto. A do každého kusu upečeného v tejto peci starodávny pekár vtlačil: „Urobil som to ja, ten a ten.“ Pred touto veľkou anonymitou, ktorá sa nás snaží pohltiť a ktorá nás zmenila na dav, pred touto veľkou anonymitou, ktorá nám ukradla meno, pretože už sa nás nikto nepýta ani na to, ako sa voláme, ale chce poznať číslo nejakého dokumentu, pred touto obrovskou anonymitou musíme vztýčiť vlajku nového humanizmu. Chceme, aby sa ľudia za tisíc rokov mohli pozrieť na naše diela, na naše malé diela. A aby cítili to, čo cítime my pred Partenónom alebo pyramídami alebo snáď pred rímskou lampou. Chceme, aby sa ľudia v budúcnosti mohli zoznámiť s naším dielom. Aby sme neprešli svetom ako neplodné bytosti. Chceme ním prejsť spievajúc ako voda. Miesto, po ktorom kráčame, chceme urobiť skutočne plodným a chceme, aby naše kroky boli prospešné všetkým. A napriek tomu, že nás pohltí prúd dejín, buďme ako voda, ktorá umožňuje narásť novým stromom a dozrieť novým plodom. Hlavným, prvým z nich je nádej.

Musíme znovu získať nádej. Musíme obnoviť umenie, ktoré nesieme v sebe, a remeselné schopnosti ľudu. Aby sme boli hrdí na to, čo vyrábame, a necítili to ako prekliatie. Aby neexistovali vykorisťovatelia ani vykorisťovanie. Aby na svete bolo skutočné bratstvo. Aby sme prekročili bariéry protikladov, triednych bojov. Aby sme žili v realite; aby neexistovalo nič viac než Ľudstvo a aby sa toto Ľudstvo pevne chytilo za ruky, aby sme sa nerozdelili, aby sme boli spolu, aby znovu zavládlo Kráľovstvo snov. Nebudeme ale len snívať… Necháme vládnuť Kráľovstvo snov. Umožníme, aby sa sny znovu zrodili. Aby Cid znovu sadol na koňa. Aby Dámy znovu mali inšpiráciu, akú mávali predtým. Aby znovu existovali hrdinovia. Aby mladý človek bol znovu mladý, aby nás tešil svojimi piesňami a vtipmi. Aby nám starí znovu radili. Aby nám stroje slúžili. Aby príroda bola čistá a priezračná a mohla nás prijať. Aby láska ovládla naše pery, aby nám zostalo trochu krásy.

Očistime svet a začnime sami u seba. Čistota, skutočná duchovná hygiena je tým najlepším druhom umenia. A spôsob, ako to uskutočniť, je remeslo. Boh žehnaj práci. Boh žehnaj úsiliu. Boh žehnaj skromným, ktorí opracovávajú drevo a tvarujú hlinu. Boh žehnaj i iným, Bohom vyvoleným, ktorí dokážu vyjaviť slovami, hudbou či farbami všetky tie krásne veci, ktoré unikajú nám ostatným.

Umelci a remeselníci idú ruka v ruke k lepšiemu svetu. Uprostred tejto noci nám musia ukázať, kde je svetlo horizontu, ktoré ohlasuje, že začína svitať.

 

Prof. Jorge Angel Livraga

Zakladateľ Medzinárodnej organizácie Nová Akropolis

Hore