Menu

UTERE TEMPORIBUS

 

Nadpis tohto článku možno vyzerá ako nejaké zaklínadlo z Harry Pottera, no nie je to tak, hoci získanie tejto schopnosti by sa dalo prirovnať k naozajstnej mágii, k nájdeniu elixíru večnej mladosti. „Utere temporibus" je starodávny výrok múdreho rímskeho básnika a filozofa Ovídia a v preklade znamená „VYUŽI ČAS".

UTERE TEMPORIBUS

 

V antickom Grécku mal čas viaceré podoby, nakoľko bol chápaný v rozličných dimenziách a aspektoch. Jedným z nich bol Boh Kronos, od ktorého sú odvodené slová ako chronológia, chronický... Podľa mytológie je Kronos jedným z najstarších a najväčších bohov. V Ríme mu potom zodpovedal boh Saturn. Jeho atribútom je kosák a lampáš. Lampáš drží pred sebou a osvetľuje cestu tým, ktorí dokážu držať krok s časom. Všetko, čo je pominuteľné a čo sa stráca v priebehu vekov, zostáva za Kronom a on to odsekne svojím kosákom.

Ďalším reprezentantom času bol Fanes alebo Aion, predstavujúci čas ako tvorivý a večný božský princíp. Znázorňoval sa ako mladý muž s krídlami, ktorý je obtočený hadom a obklopený symbolmi jednotlivých znamení zverokruhu. V ruke drží atribút univerzálnej moci – kopiju. Had symbolizuje múdrosť a keď obtáča vertikálnu os, znamená harmóniu. Krídla sú symbolom božského princípu, špirála znamená príležitosť rásť.

A v neposlednom rade bol reprezentantom času Kairos, boh šťastného okamihu, spojený s kľúčovými okamihmi v živote každého človeka. V živote existujú rozhodujúce chvíle, kedy treba byť na správnom mieste v správnom okamihu, lebo vtedy sa osud môže výrazne zmeniť. Kairol bol patrónom takýchto chvíľ a jeho zobrazenie nechýbalo takmer v žiadnom dome. Má nám pripomínať, že musíme byť pozorní k životu a „vedieť chytiť príležitosť za pačesy". Je zobrazovaný ako mladík, ktorý drží v ruke britvu a na jej ostrí balancujú váhy – majú pripomenúť významnosť určitých životných okamihov. Má krídla a výraznú dlhú šticu nad čelom, zatiaľ čo zvyšok hlavy má holý, čo nám má pripomínať, že príležitosť, ktorá nám unikla, už nemôžeme chytiť.

UTERE TEMPORIBUS

Žijeme vo veľmi rýchlej dobe a slová ako „časový stres", „nestíham", „ponáhľam sa"... sú na dennom poriadku mnohých ľudí. „Ako ten čas letí...", povzdychneme si každý rok pri narodeninovej oslave, ako keby sme chceli vyzvať ono neúprosné Božstvo Času, aby zmenilo svoje zákony. Zvíťaziť nad behom času sa dokonca stalo jedným z moderných hesiel súčasnosti a míňajú sa astronomické sumy peňazí (a času) na omladzujúce kúry, plastické operácie, mladistvý vzhľad... a človek sa tak nevedomky stáva nepriateľom zákonitostí prírody a bojovníkom proti nim, zabúdajúc na to, že v tejto vojne nemôžeme vyhrať, pretože víťazstvo spočíva práve naopak v uzavretí hlbokého mieru a spojenectva.

Vzhľadom na narastajúce množstvo chorôb z nedostatku alebo naopak nadbytku času sa dnes považuje za jednu z dôležitých zručností tzv. manažment času – schopnosť organizovať svoj čas. Je to veľmi praktická zručnosť, avšak organizovať čas ešte neznamená ho naozaj využiť. Tou najpodstatnejšou otázkou, ktorá je kľúčom k spojenectvu s časom je otázka o zmysle. Spomína si na jeden príbeh, v ktorom sa stretnú dvaja kamaráti a jeden sa pýta druhého: „Čo si dnes robil?". A druhý odpovedá: „No ja som ti mal veľmi uponáhľaný deň. Najskôr som išiel do autoservisu vymeniť pneumatiky. Potom som musel ísť do obchodu kúpiť kvapalinu do ostrekovačov a potom rýchlo natankovať, aby som stihol obsadiť parkovacie miesto. Poviem ti, ešteže mám auto, inak by som to vôbec nebol zvládol." Nuž, tento problém nie je len problémom súčasnej „doby" a stále narastajúcich požiadaviek života v spoločnosti. Pred týmto paradoxom života nás varoval už starogrécky mytologický symbol Boha Krona, ktorý pojedal svoje vlastné deti... Problém teda nespočíva v tom, v akej dobe žijeme, ale akých hodnôt sme dieťaťom, pričom výber hodnotového systému je v našich rukách, hoci to často znamená „plávať proti prúdu".

Goethe raz povedal: „Krásni mladí ľudia sú hračkou prírody, ale krásni starí ľudia sú umelecké diela." Starnutie sa však stalo nežiaducim prvkom ľudského života, odmietaným a obávaným. A strach z neho rastie priamo úmerne tomu, ako sa stráca to, čo by sme mohli nazvať „umenie žiť". Kto je tým umelcom, ktorý tieto diela tvorí? Nie je to čas sám o sebe, ale správne využitý čas. Každý z nás vedome či podvedome tuší, že čas ktorý nám bol daný, so sebou nesie pečať nejakej úlohy, ktorú máme splniť. Umenie žiť by potom znamenalo túto úlohu hľadať, nájsť a uskutočniť. Ale je toľko vecí a povinností, ktoré nám zaberajú čas, že veľakrát túto vnútornú intuíciu zasúvame hlbšie a hlbšie do podvedomia, až sa stane akýmsi prízrakom a jej tvorivá sila sa obráti na ničivú: paniku zo starnutia.

Múdry filozof Platón odporúča takzvané filozofické rozdelenie dňa, v ktorom sa 6 hodín venuje práci na živobytie, 6 hodín spánku, 6 hodín rodine, osobným záujmom a potrebám, a 6 hodín duši, teda filozofii a životnému poslaniu. Inými slovami, je veľmi dôležité nezabudnúť na žiadnu z našich zložiek, pretože iba tak môžeme prežívať život vo všetkých jeho aspektoch a dimenziách a ubiehajúci čas nám potom môže pomôcť prehlbovať nie len vrásky na tvári, ale najmä ryhy múdrosti v našej duši. A práve múdrosť je alchymistickým elixírom večnej mladosti, bez ohľadu na fyzický vek.

Čo je teda vlastne čas? Môžeme ho mať či nemať, hľadať a nachádzať, strácať alebo dokonca zabíjať, vytvárať, organizovať, tráviť, venovať... a napriek tomu sme ho nikdy nevideli, hoci ho držíme vo svojich rukách a na všetkom, čoho sa dotkneme, zanecháva viditeľné stopy. Atak sa vraciame opätovne na začiatok, rovnako ako starý symbol času, Uroboros, had, ktorý hryzie vlastný chvost. Čas je mystérium. A mystériá sa nedajú uchopiť rozumom, dajú sal en žiť. UTERE TEMPORIBUS.

 

Kamila Hermannová

Kultúrna asociácia Nová Akropolis

Hore