Menu

Väzenie času

 

Na týchto stránkach sa pokúsime spoznať, čo je čas, prečo nás väzní; čo je to, čo môžeme urobiť, aby sme neboli stále pripútaní tvrdému a krutému pánovi, ktorý sa vo väčšine prípadov zvykne prejavovať v malom a neškodnom prevedení ako hodinky, ktoré nosíme na ruke.

Keď hovoríme o veľkých súradniciach, ktoré riadia človeka a umiestňujú ho do existencie, myslíme na „čas“ a „priestor“. V akom priestore sa rozvíjame, ako dlho môžeme trvať? Náš priestor a čas, napriek tomu, že sú veľkými súradnicami, sa pre nás stávajú malými a zabudli sme, že sa tiež prejavujú, aj keď v trochu zmenených formách, v iných dimenziách, na iných úrovniach, v iných formách existencie, ktoré vlastní aj človek.

Väzenie času

Keby sme to chceli povedať na spôsob antických ľudí – a ako sa dokonca tvrdilo behom celého stredoveku a ako sa v tom navyše zhodujú mnohí filozofovia - človek je niečím viac než hmotou. Pokiaľ v človeku existujú ďalšie formy prejavu, ďalšie dimenzie, čas a priestor sa logicky prispôsobujú týmto iným dimenziám.

Je snáď čas naozaj rovnaký pre telo, pre psychiku, pre myseľ, pre dušu? Je zrejmé, že nie. Tieto súradnice sa stávajú odlišnými, ako náhle sa dostanú na inú úroveň prejavu. Stávajú sa plastickejšími,  priestor má inú formu prejavu, čas má iné trvanie. 

Existuje fyzický čas, ktorý sú schopné merať hodinové ručičky. Existuje mentálny čas, ktorý nám slúži k tomu, aby sme sa naučili určité veci, viac či menej dlhý podľa toho, čomu sa učíme. A existuje duchovný čas, ktorý môžeme prirovnať k evolúcii a ktorý je naozaj dlhý. V tomto zmysle niekedy kráčame ako tá najťažšia korytnačka, pokiaľ sa vôbec pohybujeme. 

Položme si veľké otázky, ktoré si kládli aj antickí ľudia: existuje čas, je čas niečo čo plynie? Alebo my sme tí, ktorí plynú a my sme tí, ktorí sa pohybujú a čas je jednoducho statický a necháva sa unášať našimi telami, našou mysľou, nami ako duchovnými bytosťami?

Keby sme boli celistvými bytosťami, mohli by sme využiť všetky formy času. Vedeli by sme, ktoré hodiny sú platné pre našu hmotnú časť a ktoré sú platné pre naše jemnejšie úrovne. Takto by sme mali rad schopností prejavu, ktoré by sa rozširovali, lebo aj keď sa to zdá paradoxné, čím jemnejšie je prejavenie človeka, tým viac sa rozširuje čas. 

Psychický čas, mentálny čas, duchovný čas majú plastickosť, ktorú nevlastní čas fyzický. A preto sa nám fyzický čas môže zdať ako väzenie, ako pevné a neohybné mreže, ktoré nás väznia, až v nás vyvolajú pocit, že sme chytení do pasce bez toho, aby sme mohli čokoľvek robiť. 

Nebezpečenstvo, ktoré vyplýva z našej neschopnosti ovládať čas, je v tom, že môžeme dôjsť na koniec života s bremenom hroznej otázky: Čo som urobil so svojím životom? Kam sa stratili moje roky? Čo som dokázal získať? 

Snáď cesta dopredu, snáď pokus pohnúť mrežami času a dokonca neschopnosť, nemožnosť vnímať niečo, čo presahuje hmotu, nás núti, aby sme boli väznení vo vnútri malých hodiniek. Prečo sa človek stáva väzňom času? Sú rôzne faktory, ktoré nás k tomu ťahajú. Napríklad neschopnosť vnímať čokoľvek iné. Kto môže dosiahnuť toho, aby si myslel, že mentálny čas by mohol byť odlišný?

Okrem toho existuje sila, nad ktorou je ťažké zvíťaziť z pozície ľudskej prízemnosti. Keď všetci niečo robia, zdá sa nám, že to musíme robiť aj my. A pokiaľ sa ostatní nechávajú polapiť časom, sme presvedčení, že sa ním kvôli rovnakosti musíme nechať polapiť všetci a stať sa jeho väzňami. 

Existuje ďalší faktor. Je to faktor pohodlnosti. Čas, meranie, neoblomnosť, hodina so šesťdesiatimi minútami, deň s dvadsiatimi štyrmi hodinami nám poskytujú určitú istotu, určitú nadvládu, ako by sme mohli zachádzať s číslicami, s ohraničeniami alebo s dimenziami, čo nás upokojuje. Lebo, pokiaľ skočíme do inej dimenzie, strácame mierky, cítime sa neistí a ihneď sa vraciame do nášho väzenia ako šťastní väzni. 

Na to, aby sme neboli väzňami času, je potrebné začať si priať vyjsť z tohto väzenia. Nie je horšieho väzňa, než je ten, ktorému sa jeho väzenie páči a cíti sa v ňom pohodlne. A to nie je nič dobré. V starodávnych knihách s dávnou tradíciou sa učeníkovi pripomínalo:  „Pozor učeník, pokiaľ sa tvoja duša usmieva vo vnútri tvojho tela, pokiaľ spieva vo svojej kukle z mäsa a hmoty a pokiaľ plače vo svojom zámku z ilúzií,  vedz učeník, že tvoja duša prináleží zemi.“ A toto hovoríme my, nasledujúc toto učenie: pokiaľ sa dobre cítime za mrežami času, pokiaľ sme šťastní, keď sa meriame podľa minút a hodín, sme väzňami iba preto, že to chceme. 

Pretože chceme, vybrali sme si rytmus života, cyklus, ktorý nás núti, aby sme robili veľa vecí závislých na čase.

Keď sa narodí dieťa prichádza obdobie, kedy sa mu dovoľuje, aby sa hralo, pretože je dieťaťom. Potom prichádza doba, kedy sa dieťa musí učiť čítať a písať, lebo toto „obdobie“ to určuje. Keď niektoré dieťa prejaví mimo svojej určenej doby schopnosť čítať alebo písať, všetci vydesene píšu: „monštrum, ktoré hovorí v ôsmich mesiacoch; monštrum, ktoré píše v dvoch rokoch“. Nerobí to v stanovenom čase. Čas určuje, že je potrebné mať určitý vek na čítanie alebo písanie.

A čas nám aj naďalej určuje, kde budú ďalšie mreže. Ako budeme žiť? Aké hry sú tie, ktoré sa už nemôžeme hrať? Aké ilúzie sú tie, ktoré už nemôžeme mať? Aké sny sú tie, ktoré si už nemôžeme udržiavať, pretože už nie sme deti?

Keď uplynie čas a človek má 14, 15, 16 rokov, už nemôže byť naivný, lebo už samozrejme „vstúpil do života“. Už nemôže snívať, poézia sa musí zmeniť, už sa nepozerá na vtákov a slnko a mesiac už sú len ozdobami na nebi. 

Okrem toho vieme, že je potrebné vybudovať si kariéru, čo je to základné. Aby mal človek hodnotu, musí mať kariéru. Pokiaľ sa to niekomu nepáči, má smolu. 

Výsledok: tri dni potom, čo sme urobili poslednú skúšku, s ešte čerstvým diplomom zaveseným na stene, sa nás niekto na niečo opýta a my sa musíme pozrieť do svojich kníh. To sa stáva preto, že sa neučilo naozaj. Bol to len jeden z mnohých príkazov času. Rovnako ako tie ďalšie príkazy, ktoré hovoria „musíš sa oženiť“, čo je úplne v poriadku, pokiaľ to neurčuje čas a je to prirodzené rozhodnutie dvoch osôb, ktoré si to prajú uskutočniť, avšak nie preto, že už majú „na to roky“. 

Najčastejším sloganom je povedať úbohému dievčaťu a takto mu navždy strpčiť život: „Dieťa, už máš 25 rokov, kedy sa vydáš, už je na čase, nie?“. A samozrejme úbohé dievča cíti svojich 25 rokov ako bremeno, ktoré nosí na svojich ramenách, a keďže sa stále ešte nevydala, bude navždy poznamenaná, lebo sa nedostala do kolobehu času, do dopredu určených vecí. 

Keď už sa zobrali a hneď sa nenarodilo dieťa, prichádza ďalšia otázka: Deti moje, už ste tri roky svoji a čo deti?“ Tento úbohý pár sa cíti pod tlakom obrovskej tiaže, lebo občas ani nemôžu odpovedať, prečo deti ešte neprišli, lebo sa neodvážia povedať, že je to preto, že ich mať nemôžu alebo nechcú. „Čas“ určuje, že existuje cyklus, a že je potrebné, nutne potrebné, tento cyklus naplniť a jednu po druhej vybozkávať mreže tak, ako idú za sebou.    

Väzenie času

Aby sme nepokračovali s ešte smutnejšími mrežami, tými, ktoré prichádzajú neskôr, keď je už človek starý, a to slovo znamená, že už nemôže robiť nič. Staroba znamená smútok, horkosť, samotu, odcudzenie a je potrebné naplniť obrad času. Nedá sa smiať, nedá sa hrať, nedá sa snívať, nedá sa obliekať do pestrých farieb, nedá sa hľadať nič nového. Prečo? Pretože čas určuje, že je niekto starý. A to je cyklus, ktorý nám požiera život. To je veľký cyklus, ktorý sa stáva malým cyklom všetkých dní, ktorý nám požiera všetky hodiny, lebo sú už predurčené. Hodiny predurčené pre vstávanie, obliekanie, umývanie, učenie, prácu, jedlo, pre ďalšiu prácu, pre ďalšie umývanie, pre ďalší spánok…

Občas je v tom hodina pre TV alebo hodina pre denník, ktorý čítame, alebo časopis, ktorý chvatne prelistujeme. A človek zostáva v očakávaní cyklu, malého denného cyklu, ktorý sa stáva veľkým cyklom, obrovským cyklom všetkých dní. 

Nechceme týmto povedať, že sa dá  uniknúť niektorým rytmom. Niektoré životné rytmy sú absolútne nevyhnutné. Im uniknúť nemôžeme. Nemôžeme sa vyhnúť hrám, keď sme deťmi, rastu, štúdiu, povinnosti niekde pracovať… To je absolútne prirodzené. 

To, čo je nevyhnutné, aby sme sa necítili ako väzni vo väzení času, je nenechať sa polapiť rytmom, ale ho cítiť a prežívať ako niečo prirodzené. Aby sme mohli prežívať čas, s jeho prirodzenými procesmi, musíme vedieť rozlišovať medzi tým, čoby sme mohli nazvať čas aktívny a čas pasívny. Pomenujme aktívnym časom ten, ktorý znamená evolúciu a rozvoj. A „pasívnym časom“ ten, ktorý prináša ľahostajnosť k týmto hodnotám. 

Aktívny čas nie je ten, ktorý sa veľa hýbe, je to ten, ktorý môže veľa kráčať. Avšak občas sa veľa kráča veľmi pomaly. Vo vzťahu k tomu si pripomeňme známu anekdotu z bájky o závode medzi zajacom a korytnačkou a o tom, ako všeobecne víťazia tí, ktorí sú pomalí, lebo vlastnia vzácnu schopnosť kontinuity, zotrvania, vytrvalosti. A takto, aby sa vyšlo z toho väzenia, je potrebné mať naozajstnú túžbu a dosiahnuť schopnosť prežívať naozaj aktívny čas. 

Zoberme do úvahy ďalší bod: čas chápaný ako veľká energia. My, ako ľudské bytosti, disponujeme energiou a máme schopnosť si vybrať, do čoho ju chceme vložiť. Čo sa týka času, inteligentné je vložiť svoju energiu nie do toho, čo vyzerá ako veľa hodín, ale do toho, čo má účinné trvanie. Alebo, aby sme použili filozofický termín, do toho, čo má aspekt večnosti. Pokiaľ svoju energiu vložíme do toho, čo je večné, a nie do pominuteľného, bude náš čas naozaj využitý. 

Pokiaľ je teda čas energiou, musí sa inteligentne rozdeliť. Energia vložená do času nás približuje k večnosti, k tým hlbokým mystériám, kde sa veci nikdy nemenia. 

     Existujú ďalšie faktory, ktoré musíme zvážiť, okrem času – aktívneho, ktorý je evolúciou a času – energie, ktorý je večnosťou. Veľmi dôležitým faktorom je mladosť. 

     Čo je mladosť? Mladosť presne znamená vystúpiť z väzenia času. Mladosť znamená umiestniť svoje vedomie nie do tela, ktoré je určené k opotrebovaniu a starnutiu, ale do toho, čo je večné, do toho, čo vždy existuje a čo nám umožňuje spoznať samého seba a povedať: „Ja som“. Lebo existuje nadväznosť od doby, kedy sme boli deťmi, dospievajúcimi, zrelými ľuďmi, starcami. Čo je to, čo nám umožňuje rozpoznať samého seba? Čo je to za niť, ktorá spája všetky koráliky náhrdelníka a vychádza z hlbín času, aby sa objavila v prítomnom okamihu? Práve tam sa rodí mladosť bez času. Práve tam sa otvárajú mreže väzenia…
 
     S týmito troma faktormi sa môžeme naozaj pustiť do búrania toho, čo nás drží uväznených. To, čo sa nám môže zdať temer nemožné, bolo napriek tomu predmetom štúdia, ktorému sa po dlhý čas venovali – a stálo to za to – antickí ľudia v školách mystérií, čo im určitým spôsobom umožnilo zaobchádzať s časom. 

Ako? Prostredníctvom neustáleho vedomia a pozornosti a nie vrtkavosti. Prečo máme my tak často pocit času, ktorý nami otriasa a prekračuje nás. Pretože žijeme prerušovane, pretože naše vedomie sa zameriava na každý bod len na niekoľko okamihov, lebo existujú veci, ktoré ho rozptyľujú. A naša pozornosť zúfa, pretože čas ju tlačí, pokiaľ nedosiahne kontinuity. 

Snáď jedným z najťažšie pochopiteľných tajomstiev tých veľkých mudrcov bol práve tento zmysel kontinuity a pozornosti tak stálej, že sa čas upokojoval, stabilizoval a znova stával aktívnym v tej miere, v akej pozornosť mohla zahrnúť všetko, čo potrebovala. Oni urýchľovali čas. 

Transformovali budúcnosť na súčasnosť. Urýchľovali svoju evolúciu, svoju schopnosť poznania, chápania, a s týmto urýchľovaním času sa ujali dimenzie veľkoleposti, ktorá nás udivuje a spôsobuje, že hovoríme o veľkých bytostiach, veľkých Učiteľoch, Zasvätencoch. 

Medzi starodávnymi tradíciami, ktoré sa dodnes strážia, aj keď sú rozkúskované a občas dokonca nezrozumiteľné, môžeme nájsť zmienku o ceremóniách, ktoré sa oslavovali v starodávnom Egypte, v Ulite Abydosu. Boli to všetko ceremónie spojené s časom. Ulita bola symbolom času a človek, ktorý vstúpil do jej točitých mystérií, musel prejsť radou pokušení spojených s časom. Aby vyšiel, musel nejakým spôsobom zmeniť zmysel Času.

Toto bol symbol, ktorý sa pripisoval slimákovi s jeho domčekom na chrbte, s jeho časom malinkých skúseností na ramenách, avšak so schopnosťou zdvihnúť svoje oči a svoje tykadlá nad hlavu, nad telo, nad nečinnú a ťažkú hmotu. 

Už v starom Egypte sa mladí učeníci – mladí s tou mladosťou bez väzenia a mreží – zhromažďovali vo vnútri chrámov, aby oslavovali ceremónie svojho Boha Času, svoje schopnosti prekročiť to, čo ich zadržuje. 

Dnes sme uväznení. Školy Mystéria a Školy Iniciácie? Nie sú známe. Možnosti uskutočňovať magické ceremónie? Je ich málo alebo žiadne, lebo tieto veci sa považujú za „sektárske“.
Žijeme v historickom okamihu zrýchlenia času. Všetko v našom okolí sa zrýchľuje. Ako už uznali mnohí myslitelia dejepisci, beh života nie je iba priamou čiarou neustálej a vzostupnej evolúcie, v rámci ktorej je dnešný deň vždy lepší ako včerajší a zajtrajšok bude lepší ako dnešok. 

Historický proces vzostupu nie je priamkou, ale špirálou – ako egyptská ulita, ktorá stúpa, ale robí to pomaly, otáčku za otáčkou, krok za krokom. 

V každej špirále, pokiaľ urobíme fyzický pokus uvidíme, že existujú okamihy „obratu“, predovšetkým, keď sa nachádzame v bode zmeny smeru, v ktorom sa vytvára malé zrýchlenie. Je to zrýchlenie a impulz, ktorý potrebujeme, aby sme vystúpili o krok vyššie v historickom obrate, ktorý uskutočňujeme.

Analýza toho, čo prebieha na všetkých úrovniach celej zemegule, nám umožňuje určiť, že sa nachádzame v jednom z týchto okamihov, ktorý nám zdanlivo a na základe chladného a trochu fatalistického pohľadu, pripadá hrozivý. 

V tomto okamihu zrýchlenia sa nemôžeme hrať s pasívnym časom, zdržovať sa za mrežami, lebo by nás Dejiny mohli zmiesť. Musíme sa odhodlať byť v súlade s Dejinami. Ako to urobíme? Každý jednotlivec má vo svojom čase, na všetkých úrovniach možnosť to urobiť.
Každý má vo svojom fyzickom čase možnosť lepšie evidovať svoje minúty. Každý má vo svojom psychickom čase možnosť hľadať lepšie a čistejšie okamihy. Každý má vo svojom mentálnom čase možnosť vybrať si poznatky, alebo prebádať zákony alebo koncepty, ktoré mu umožnia rozšíriť úzky priestor väzenia, v ktorom sa pohybuje. Každý má duchovnú možnosť hľadať a nájsť seba samého a splniť onú požiadavku, ktorá sa vyžadovala od dávnych časov v starodávnych Chrámoch: „Spoznaj sám seba!“. 

Väzenie času

Všetci máme možnosť predĺžiť čas, život a urýchliť proces evolúcie. Všetci máme možnosť byť mladí. Faktom je, že nimi sme. Stačí len zmeniť polohu vedomia. 

My riadime čas a čas nie je tým, čo nás pohlcuje. Vytvorme teda zázrak vyjdenia  z hmotného času, z hodín, ktoré nám určujú, ako „musíme“ žiť. Zázrak otvorenia mreží a vrhania sa dopredu prostredníctvom duše, ktorá je vždy mladá. Otvoriť mreže neznamená zbaviť sa hodiniek, každodenného života a zložitého životného procesu. Znamená to žiť nie len čas hodiniek, ale aj život v iných dimenziách, v iných časoch. A nech nám každý deň netrvá iba 24 hodín, ale nekonečné množstvo hodín. 

Nikdy sme v Novej Akropolis – ani na našich krátkych verejných prednáškach, ani na kurzoch – nesľubovali exotické zázraky ani divy mimo Prírody, lebo si nemyslíme, že by divy boli mimo Prírodu. V okamihu, keď sa objavujú, stávajú sa jej časťou. 

Nikdy sme nesľubovali iniciácie ani možnosti, na základe ktorých by stačilo sa niekoho dotknúť a urobiť ho iným. 

Keby som to mohla urobiť z týchto stránok, plnými rukami by som Vám rozdala mladosť. Avšak nie mladosť poznačenú rokmi, nie tú, ktorá sa týka tvárí. Rozdala by som Vám onú Silu, ktorá nám hovorí: „Nezáleží na čase, či som, či existujem! Nezáleží na tom, čo je merané hodinami, pokiaľ som mimo tieto hodiny, a pochádzam z niečoho, čo bolo skôr ako ony!“.

Aby sme všetci boli bez väzenia, nekonečne slobodní, nekonečne mladí, nekonečne ľudskí, nekonečne sami sebou.

 

Delia S. Guzmán

Medzinárodná riaditeľka organizácie

Nová Akropolis

Hore