Menu

Vojtech Zamarovský

 

Za siedmimi divmi sveta, Dejiny písané Rímom, Ich veličenstvá pyramídy, či Grécky zázrak - to je len niekoľko titulov kníh, na ktorých vyrástli celé generácie Slovákov a Čechov. Vyšli z pera Vojtecha Zamarovského, ktorý sa zapísal do dejín literatúry ako výnimočný popularizátor histórie. Bol prekladateľom a spoluautorom televíznych a filmových dokumentov o staroveku, ale predovšetkým bol skvelým spisovateľom. Napísal 14 kníh, ktoré boli preložené do viacerých svetových jazykov a ich celkový náklad presiahol dva milióny výtlačkov.

Vojtech Zamarovský

 

Kto bol Vojtech Zamarovský a ako sa dostal k písaniu?

Narodil sa 5. októbra 1919 a pochádzal zo starej zemianskej rodiny pôvodom zo Zamaroviec pri Trenčíne. Jeho otec, kominársky majster, mu už v detstve doprial dotyk s históriou, keď ho zaviedol k starovekému rímskemu nápisu na Trenčianskej skale pod hradom a prebudil v ňom celoživotnú lásku k dejinám, ktoré začal podrobnejšie študovať. Po maturite na trenčianskom gymnáziu pokračoval na Vysokej škole obchodnej v Prahe, ale po roku začal študovať aj v Bratislave na právnickej fakulte Slovenskej univerzity. Promoval v roku 1943 a diaľkovo dokončil aj štúdiá v Prahe. S takto širokým vzdelaním pracoval v rôznych hospodárskych a štátnych orgánoch v Bratislave a v Prahe a vypracoval sa na odborníka na finančnú a menovú politiku. Prednášal na viacerých vysokých školách, ale začiatkom päťdesiatych rokov musel z politických dôvodov opustiť svoju prácu a začínať odznova.

V roku 1953 sa zhodou okolností dostal do Státního nakladatelství krásné literatury v Prahe, kde ako administratívny pracovník súčasne uplatnil aj svoju znalosť piatich svetových jazykov. Začal prekladať ekonomické odborné texty a postupne aj beletriu. Uvedomil si, že knihy o dejinách a archeológii sa dajú napísať lepšie a pútavejšie, a tak sa sám pustil do písania. Od roku 1956 sa venoval už iba prekladateľstvu a vlastnej tvorbe. Väčšinu života prežil v Prahe, kde 26. júla 2006 aj zomrel vo veku 86 rokov.

Prečo sú jeho knihy také populárne?

Vojtech Zamarovský sa inšpiroval Hesiodom, prvým „historikom", a preto bol presvedčený, že dejiny nemusia byť „suché", ale že sa o nich dá písať veľmi živo a zaujímavo. Snažil sa o dejinách uvažovať, pochopiť ich a objasniť. Videl, že o nich nemožno písať bez poznania krajiny, v ktorej sa odohrávali. Fascinovali ho najmä umelecké diela a architektonické pamiatky, ktoré dotvárali obraz vyspelosti doby a kultúry, ktorú literárne spracovával. Zaujímal sa aj o starovekú mytológiu, o históriu jednotlivých objavov, ale i o životné osudy archeológov. Bol bádateľom, a kým sa rozhodol niečo napísať, rok aj dva zbieral materiály, študoval literatúru, konzultoval s profesionálnymi historikmi, cestoval, zhromažďoval a triedil jednotlivé fakty. Samotné písanie mu už išlo rýchlo – knihu napísal za niekoľko mesiacov. Všetky písal doma. Jeho syn Peter spomína: „Dnes sme zvyknutí na počítače, on písal ceruzkou, potom to gumoval a prepisoval. Keď s tým bol spokojný, mama to prepísala na stroji."

Vojtech Zamarovský

Stal sa priekopníkom literatúry faktu tým, že historické fakty vedel podať zrozumiteľne, s veľkou zručnosťou, a zvolil na to formu, ktorá bola pútavá a prístupná i bežným ľuďom a mládeži. Aj keď písal o vážnych veciach, mnohé jeho knihy pôsobia dojmom dobrodružného čítania. Jednoducho, dokázal skĺbiť vedeckú vecnosť s príťažlivým rozprávačským štýlom.

Ocenenie jeho tvorby

Za svoju bohatú literárnu prácu získal množstvo domácich i zahraničných ocenení, vrátane vysokých štátnych vyznamenaní za mimoriadne významné šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí. Pre zaujímavosť, obdržal aj Zlaté kruhy Slovenského olympijského výboru, pretože svojimi nádhernými dielami, napr. Vzkriesenie Olympie, prispel k šíreniu olympijských a antických myšlienok.

Myslím však, že jeho celoživotné úsilie asi najlepšie vystihuje čestné ocenenie, ktoré mu udelila prefektúra Atén na sklonku jeho života, a to titul „Veľvyslanec helenizmu". Tento titul iba potvrdzuje to, o čo sa Vojtech Zamarovský snažil vo svojej celoživotnej tvorbe – ukázať šírku a hĺbku starovekých základov dnešnej európskej kultúry a civilizácie.

 

Magdaléna Husárová

Kultúrna asociácia Nová Akropolis

Hore