Print this page

Slovenské ľudové tradície

 

ÚVOD
     Bohatý slovenský folklór a dodnes uchovávané ľudové tradície majú svoje korene v starodávnych vplyvoch viacerých etnických skupín, ktoré pôsobili na tomto území, a v kultúrnom bohatstve, ktoré nám zanechali. Predovšetkým je to vplyv Slovanský, ale aj predchádzajúci Keltský, Germánsky a Rímsky. Každý z týchto národov sa svojím vlastným spôsobom usiloval o pochopenie Prírody a zákonov, ktoré v nej vládnu, a prostredníctvom sviatkov, obradov a tradícií pomáhal človeku preniknúť do podstaty života a umožniť jeho duši nazrieť za závoj každodenných starostí. Napriek tomu, že pod vplyvom kresťanstva boli mnohé z týchto tradícií pozmenené, upravené a niekedy aj násilne potlačené, môžeme aj dnes v tejto „zmesi“ rôznorodých zvyklostí odhaliť to, čo sa nikdy nemení: silu ľudského ducha, ktorý sa túži zorientovať v každodennom živote a vniesť do�?ho prvky svojej večnej túžby navrátiť sa k vlastným kore�?om, pochopiť a dôstojne odohrať svoju úlohu v dimenzii času a priestoru.
     Dnes sa pod slovom folklór rozumie tak ľudová kultúra, ľudové tradície, zvyky, obyčaje a obrady ako i ľudové umenie, čiže spev, tanec, hudba, divadlo, ľudový odev, umelecké a remeselné diela atď. Všetko to sa jedno cez druhé prelínalo a spoločne tvorilo neodmysliteľnú súčasť ľudského života.
     V tejto práci sa zameriame na tradície späté s prírodnými cyklami, v ktorých sa odráža ľudské chápanie Univerza a jeho posolstva, ktoré nám odovzdáva prostredníctvom svojich zákonitostí.

VÝZNAM PRÍRODNÝCH CYKLOV A ICH ODRAZ V ĽUDOVÝCH TRADÍCIÁCH
     Súčasný spôsob života, ktorý nás v mnohých aspektoch vzďaľuje od Prírody, nám často bráni zamýšľať sa nad hlbšou podstatou kultúrneho dedičstva minulosti. Ako múzejné exponáty si uchovávame starodávne zvyky a tradície, vystavujeme ich na obdiv pohľadom návštevníkov, ale zabúdame na to, že za týmito formami sa ukrýva hlboký odkaz, živá esencia každej jednej zvyklosti.
     Od najstarších čias žil človek v úzkom kontakte s prírodou, vždy bola jeho Matkou a Darkyňou života. Ponúkala mu príležitosti spoznávať ju, bojovať s jej nástrahami, a tým mu dávala šancu postupne sa učiť rozumieť jej skrytému jazyku, prostredníctvom ktorého k nám prehovára.
Jeden rok v živote prírody, našej veľkej inšpirátorky, ako i v živote človeka, predstavuje jeden uzavretý cyklus. Na území Slovenska je tento cyklus sprevádzaný striedaním štyroch veľmi odlišných ročných období, kde sa teploty v priebehu roka pohybujú od -20oC až po +35oC. Prejavy jednotlivých období sú navyše rôznorodé vzhľadom na príslušnú oblasť, nakoľko prírodné podmienky sú na tomto malom území veľmi rozmanité: od vysokých chladných pohorí až po úrodné teplé a nížinaté oblasti. Preto sa aj ľudové tradície v mnohých vonkajších prejavoch odlišujú podľa regiónov; ich podstata však zostáva rovnaká.
     Ročný cyklus v prírode bol od najstarších čias chápaný predovšetkým ako ucelené obdobie v živote a ceste Slnka, ktorého sila bola vždy spätá s vnútornými procesmi v ľudskej duši a uctievaná všetkými starodávnymi národmi. Život plynie v opakujúcich sa cykloch, striedajú sa obdobia pasivity a aktivity, obdobia rozkvetu, zrelosti a zániku. Pre ľudskú myseľ ťažko pochopiteľný kozmický čas sa vteľuje do času pozemského a umožňuje nám v menšej a bližšej dimenzii dotknúť sa vecí veľkých a večných.
     Na cyklickej ročnej ceste Slnka, ktoré striedavo bojuje s temnotou, ukrýva sa pred našimi zrakmi alebo víťazne žiari, sa stretávame so štyrmi základnými zlomovými bodmi, ktoré nazývame slnovraty a rovnodennosti. Slnko sa na jar rodí, príroda ožíva a všetko rozkvitá. Letný slnovrat je kulmináciou slnečnej sily a príroda začína dozrievať a dávať svoje plody. Na jeseň sila Slnka začína slabnúť, aby sa v zime ponorilo do temnoty a v boji s ňou obnovilo svoj impulz pre ďalší rok.
     A preto práve tieto štyri okamihy a obdobia znamenali v ľudskom duchovnom aj fyzickom živote určité obdobia prechodu, zmeny a nového impulzu a sú s nimi zviazané početné tradície, obrady a sviatky, ktoré mali ľudskej duši umožniť nadýchnuť sa nového impulzu a s plným vedomím sa zhostiť svojich nasledujúcich úloh. Každý človek sa potrebuje renovovať a obnovovať s rovnakou pravidelnosťou, s akou to robí samotná príroda. Naša duša ponorená do každodenných starostí a prác sa potrebuje cyklicky inšpirovať, aby sa činnosť, ktorú vykonávame, nepremenila na ťaživú rutinu, ktorá nám uberá silu, radosť a schopnosť vlastnej realizácie.

ZÁKLADNÉ PRVKY SLOVENSKEJ ĽUDOVEJ TRADÍCIE VZHĽADOM NA PRÍRODNÉ CYKLY
     Zem a Príroda ako Matka i Učiteľka ľudí sa podľa tradície Slovanov nazývala Baba a vzhľadom na vzostupný alebo zostupný cyklus roka mala dve základné charakteristiky:
Zimná – Ježibaba – predstaviteľka chaosu a neplodného obdobia, na jar bola vyháňaná ako „Morena“. Dodnes sa uchoval zvyk „vynášania Moreny“, ktorá sa v podobe bábky spaľuje a hádže do vody. Podľa tradície má Morena 7 zubov. Počas obdobia pôstu na sklonku zimy jej deň po dni postupne vypadávajú a keď zomrie, zošle ľuďom farebné vajíčko, ktoré je symbolom znovuzrodenia Prírody ako aj Letnej Baby. Letná – Zlatá Baba – charakteristická novým životom, plodnosťou. Vystupovala i ako hlavná sudička, ktorá s ostatnými prinášala inkarnovanej duši posolstvo do nového života. Bola ochrankyňou priadok a rodičiek.
     Slnko je podľa slovanskej tradície uctievané ako Boh Svarožič a jeho pozemským zástupcom je oheň, ktorý sa používa ako hlavný element pri slávnostiach spätých so slnečným cyklom.
     Tradície a slávnosti pri príležitosti osláv cyklov v prírode mali rôznu formu. V rámci slovenského folklóru sa v nich môžeme stretnúť s hovoreným slovom, spevom, tancom či rituálnym divadlom. To všetko je sprevádzané pestrými krojmi, tradičnými jedlami a výrobkami symbolizujúcimi príslušné obdobie.
     Každá dôležitá práca (napr. stavba domu alebo verejne užívanej budovy) alebo zahájenie a ukončenie práce v danom kalendárnom roku či ročnom období (sejba, žatva, pradenie…) bola sprevádzaná slávnosťou alebo obradom, pričom si človek pripomínal, aké miesto má práca v jeho živote, a súčasne nadväzoval bližší kontakt s Prírodou a s ľuďmi, s ktorými ho jeho práca spájala, ako i so svojím vlastným vnútrom. Práca tak získavala hlbší rozmer, človek jasnejšie vnímal jej dôležitosť a zmysel a sám mal možnosť si uvedomiť svoju užitočnosť a to, že je súčasťou celku a že nesie zodpovednosť za to, čo robí.
     Azda najtypickejším výrazom osláv prírodných cyklov je v slovenskej ľudovej kultúre tanec a spev. Údaje o slovenských ľudových tancoch siahajú až do 6. storočia a týkajú sa rôznych slovanských vetiev. Hoci sa kvôli odmietavým postojom kresťanstva k tancom, ako pozostatkom pohanských čias, stratila veľká časť tejto bohatej tradície, i napriek tomu niektoré pretrvali až do dnešných dní (napr. tance v čase slávnosti letného slnovratu). Tance sa tancovali buď individuálne, v pároch alebo spoločne v rôznych útvaroch (napríklad do kruhu). Takmer vždy bol tanec sprevádzaný i spevom a taktiež farebné kroje prispievali k jeho kráse a symbolickému významu. Okrem toho tanečníci a tanečnice výskali a vykrikovali, čo nemalo len navigačný význam, ale tieto zvuky pomáhali odháňať zlé sily, alebo naopak privolávať dobré, a napodobňovali „hudbu Univerza“. Pri skupinových tancoch sa často v skupine nachádzal tzv. vrchný tanečník, ktorý tanec koordinoval, aby boli vykonané správne kroky a pohyby v správny čas. Podobne ako v prírode a v každom ľudskom spoločenstve sa tak prejavoval prirodzený pyramidálny poriadok, ktorý napomáha skupine bytostí premeniť sa na jeden usporiadaný celok s rovnakým cieľom.
     Hoci sa tancovalo veľa a pri mnohých príležitostiach a tanec nebol určený na zábavu, ale mal hlbší symbolický význam, bolo zakázané tancovať napr. v čase pôstu alebo cez advent, pretože tieto obdobia boli určené na očistu a zahĺbenie sa do svojho vnútra.
     Zaujímavá je tiež široká škála rôznych druhov hudobných nástrojov. Využívali sa nástroje dychové, strunové ako i samoznejúce. Existujú záznamy o 192 nástrojových druhoch v slovenskej kultúre. Samoznejúce nástroje sú tie, ktoré celé vydávajú nejaký tón. Medzi ne patria napríklad rapkáče, klopáče, chrastidlá, ostrohy tanečníkov, pastierske palice, bič, drumble alebo tiež zvon, ktorý sa vyrábal hlavne zo železa alebo z medi. Spomedzi strunových nástrojov sa najčastejšie používali husle, cimbal, basa a violončelo. Asi najrozšírenejšie sú nástroje píšťalové. Tvorili polovicu všetkých druhov hudobných nástrojov. Od tých najmenších, ako boli pastierske píšťaly  a fujarky, vyrábané z konárikov, cez rôzne rohy a trúby vyrábané z kozích a volských rohov (20-30cm) ako i zo smrekového kmeňa (6-metrové trúby), až po 2-metrové fujary vyrezávané z bazového dreva. V severných oblastiach Slovenska boli často používaným hudobným nástrojom gajdy a na ich zhotovenie sa využívalo hlavne čerešňové drevo a barania koža.

     Tak ako sa v Prírode striedajú ročné obdobia, tak sa striedal i žáner a obsah piesní a divadiel a štýl tancov:
Jar – piesne, tance i obradné divadlá boli živé, plné nadšenia a oslavy nového života a energie ako i nového cyklu v Prírode i človeku. Mali uvítací a podporný charakter, vzývali v prírode nový život a snažili sa tak prispieť k novej rodiacej sa sile a vitalite, ktorá prinesie dobrú a bohatú úrodu.
Leto – čas rozkvetu a zretia obilia, sladnutia ovocia, kosenia trávy – obdobie, keď sa často spievali „trávnice“ sprevádzané tancom i s pracovným náradím. Spev sa pritom ozýval z lúk, pasienkov i polian. Boli to piesne hlavne dievčenské a spievali si pri kosení, zberaní i pri návrate, keď v plachtách nosili trávu pre dobytok.
Pastieri si pri práci pospevovali piesne ovčiarske, gajdošské, odzemkové a ovčiarsko-zbojnícke. Deti najčastejšie pásli húsky, kravy a ovce. Ženy hlavne kravy a muži kone a voly. Medzi pastierov sa zaraďujú aj valasi a bačovia, pre ktorých je typický odzemkový tanec. Všetci spomínaní trávili dlhé dni so svojim stádom obklopení nekonečnou prírodou, od ktorej sa mohli nerušne hodiny a hodiny učiť z jej tajomstiev a záhad, čo im postupne odhaľovala. Spev im pritom napomáhal udržiavať rytmus a radosť pri práci. Večer sa potom stretávali na salaši pri vatre, kde sa rozprávali o príhodách, čo zažili, navzájom sa obohacovali o nové poznania a tešili sa zo spoločných chvíľ a stretnutí človeka s človekom. Pri pastiersko-drevorubačských tancoch sa inšpirovali Prírodou a napodobňovali medvedie pohyby. Okrem toho ich tancovanie bolo oživené prvkami spojenými s valaškou a preskakovaním drevených prútov či vatry.
Jeseň – v tomto období ľudia rôznymi prejavmi završovali prácu daného roka a ďakovali Prírode za úrodu a bohaté dary.
Zima – s príchodom zimy sa začínala práca pre priadky, ktorých piesne boli pomalé a ťahavé. V tomto čase boli obdobia, kedy sa vôbec netancovalo, pretože Príroda sa ukladá na svoj zimný spánok a človek má čas na rozjímanie, bilancovanie a zhodnotenie uplynulého roka. Príroda tu bola pre človeka celý rok a dala mu možnosť zozbierať úrodu a spraviť si tak zásoby na zimu. Avšak i samotný rok mohol človeku priniesť úrodu v podobe nadobudnutých skúseností, ktoré ho obohacujú a dávajú mu možnosť nielen rezkejšie kráčať ďalej na svojej ceste životom, ale i schopnosť lepšie prekonať obdobie, kedy v Prírode tma zdanlivo vyhráva nad svetlom. Vtedy by tu mal byť človek pre Prírodu, ako inteligentná bytosť, ktorá dokáže svetlo nesúce v sebe ponúknuť spiacej prírode na jej utíšenie ako nádej, že Slnko znovu vybojuje svoj ťažký boj s podsvetnými silami tmy a celá príroda zase raz zažiari pestrými farbami.

JEDNOTLIVÉ SVIATKY V PRIEBEHU ROKA
1. Začiatok roka (január, február, marec) 
     V starodávnych kultúrach sa začiatok ročného cyklu viaže na obdobie, kedy sa príroda znovu prebúdza do nového cyklu, teda na obdobie jari. Tomuto momentu však predchádzajú rôzne sviatky a obrady a privítanie nového Slnka je ich vyvrcholením.
     Na rozlúčku so starým rokom boli určené sviatky s názvom fašiangy (karneval, saturnálie, slávnosti bláznov), ktoré predstavovali chaos bez pravidiel a poriadku, spôsobený prevahou tmy nad svetlom v prírode.
     Fašiangy sa slávili v období od Troch kráľov (6. január) do Popolcovej stredy, medzi sviatkami zimného slnovratu a pôstom pred príchodom jari. Dátum popolcovej stredy je pohyblivý. Slovo vychádza z nemeckého Faschang (pôvodne vast-schanc označujúceho výčap a nápoj pred pôstom). V antickom gréckom a rímskom svete očakávanú zmenu prírodného cyklu sprevádzali sviatky na počesť umierajúceho a z mŕtvych vstávajúceho božstva - úrody, rastlinstva, vinobrania a životodarnej zábavy. Pripájali sa k sviatkom zimného slnovratu (saturnálie a brumálie), novoročia (calendae, januariae, mamuráliae), k očistným slávnostiam pastierov (luperkálie). Prelínali sa v nich kulty slnka, úrody, plodnosti a mŕtvych predkov (kompitálie a larentálie). V slovanskom svete je obradová symbolika zameraná na príchod jari, na zabezpečenie hojnosti, úrody, plodnosti, sýtosti a sprevádza ich obradné veselie. Staroslovanský základ sa premiešal s karnevalovou kultúrou, ktorá sa k nám šírila z Nemecka a Talianska.
     Všeobecne v tomto období platí princíp, že „všetko je naopak“. V rámci veselých zábav a hier sa porušuje spoločenský poriadok, parodujú sa oficiálne oslavy a ceremónie, nedbalo sa na spoločenské rozdelenia, čo sa prejavovalo tak, že si ľudia vymieňali svoje role medzi sebou alebo si prepožičiavali masky z iných prírodných ríši. Muži sa prezliekali za ženy a naopak, mladí za starých, bohatí za chudobných a podobne. Konali sa iniciačné obyčaje a obradne sa požívalo víno a koláče.
     V posledných troch fašiangových dňoch pred veľkým pôstom sa poriadajú fašiangové sprievody. Ich súčasťou bol i zvyk s názvom pochovávanie basy – vykonáva sa v posledný fašiangový deň. Základný motív vychádza z nastávajúceho pôstu a očisty, kedy sú zábavy pri muzike zakázané. Predvádza sa žartovné pochovávanie basy, pri ktorom vystupujú kostýmové postavy kňaza, kostolníka a smútiacich „pozostalých“. Kňaz parodujúc obrad rozlúčky ohlasuje koniec zábavy a lúči sa s basou.
     Po bujarej zábave nastáva čas očisty a pôstu. Prvým pôstnym dňom je Popolcová streda. Predstavuje prechod z fyzického sveta fašiangových radostí do duchovného sveta, z ľudského do božského. Znovu sa človek navracia k tomu posvätnému a pripravuje sa na nový zrod kozmu. Očistenie sa netýkalo iba upratania vlastného domu, ale celej dediny. Z toho poznáme „Veľké jarné upratovanie“. A nešlo len o očistu fyzickú, ale tiež o purifikáciu duševnú a duchovnú. Pôst mal pomôcť človeku presmerovať sa k hodnotám obohacujúcim a zušľachťujúcim jeho duševnú stránku.

2. Obdobie jari
     Jar je moment, kedy oheň (svetlo) víťazí nad chladom (temnotou), moment, kedy sa rodí nové slnko a celá príroda sa prebúdza k životu vstupom do nového cyklu. Avšak na to, aby sa mohlo zrodiť niečo nové, musí zaniknúť to, čo je už prežité. Preto bolo potrebné zahnať zimu a privolať jar.
     K obdobiu jarnej rovnodennosti sa viaže divadelný obrad vynášania a topenia Moreny (Marmurieny, Smrtky, Kyselice či Dedka) a donášanie zelenej ratolesti do dediny. Morena, ako symbol zimy a smrti, bola zhotovená z dvoch drevených palíc v tvare kríža obkrútených slamou a mala oblečené sviatočné šaty a podobizeň starej ženy s čepcom. Kňaz alebo najvyšší duchovný predstavený obce preniesol do slamenej bábky všetky hriechy, choroby a nešťastia vlaňajšieho roka. Za spevu obradných piesní dievky niesli Morenu celou dedinou a pred každým domom sa na rozlúčku poklonili. Počas sprievodu sa potriasali stromy, aby v novom prírodnom cykle dobre rodili. Morena sa vyniesla až za dedinu, kde sa spálila a hodila do vody (oheň i voda majú v rámci obradov očistný charakter), čím definitívne zahnali zimu a s ňou i starý rok. Na znak zrodu nového života vracajúci sa sprievod priniesol do dediny leto (letečko, májik, lesolu) - zelenú ratolesť ozdobenú stuhami a maľovanými vajíčkami (kraslicami), ktoré symbolizujú zárodok nového života a nového cyklu.
     Týždeň po vynesení Moreny z dediny, resp. po privítaní jari, nasledovala kvetná nedeľa - pôstna nedeľa spätá s uctievaním zelene známa ešte z predkresťanských obradov (svätenie zelených vetvičiek kadidlom, svätenou vodou a modlitbami). Tento obyčaj patril do jarného cyklu, ktorého základným symbolom bola zeleň a hlavným motívom je príchod a oslava jari a s ňou súvisiaci začiatok poľnohospodárskych prác.
     Zelenými prútmi sa šibal statok pri prvom výhone na pašu, aby bol tučný, zapichovali sa do prvej brázdy, používali sa ako prostriedok na predpovedanie budúcej úrody, okiadzali sa nimi chorí. Šibanie mladými prútikmi a nádielka vody bolo zo strany chlapcov uštedrované i dievčatám a ženám, aby boli ako nositeľky života a energie po celý rok zdravé, silné a svieže. I v tento deň bolo dôležitým úkonom nosenie zelenej ratolesti ozdobenej kraslicami a farebnými stuhami – symbolu znovuoživenia prírody, prichodiacej jari a letnej vegetácie ako protipól Moreny, symbolu zimy.
     Po privítaní oživujúceho slnka sa príroda začína pomaličky prebúdzať k životu a deň, ktorý sa pokladal za skutočný prechod medzi zimou a letom bol 24. apríl – deň zasvätený Jurajovi. Podľa ľudových skúseností až po Jurajovi začínajú rásť a kvitnúť rastliny ako i prebúdzať sa rôzne živočíchy. Preto ak sa niektoré našli ešte pred Jurajom (ďatelinový štvorlístok, podbeľ, jašterica, had, žaba), pripisovala sa im mimoriadna moc a mali ochranný a blahodarný účinok. Na Juraja sa prvý krát vyháňal dobytok na pašu, a preto sa vykonávali rôzne ochranné úkony. Pálili sa jurské ohne, ktoré symbolizujú víťazstvo svetla nad tmou. Chlapci preskakovali vatru a dievčatá spievali obradné piesne, pričom vili vence.
     Za najkvetnatejší a pestrofarebný mesiac sa pokladá máj - mesiac kvetín a Flóry a tiež  mesiac lásky. V predvečer prvého májového dňa sa konalo takzvané stavanie májov, kedy chlapci stavali svojim milým pred domom máj, listnatý alebo ihličnatý strom s kmeňom očisteným od kôry, s korunou okrášlenou kvetmi a stuhami. V nasledujúcom dni vyzval chlapec dievča do tanca okolo postaveného mája. Tanečné zábavy poriadané v tomto mesiaci sa nazývali majálesy. Tieto obrady symbolizovali predovšetkým spájanie mužských a ženských princípov v prírode a rozkvet ľudskej duše, ktorá začína rásť, aby mohla ponúknuť svoje plody.
     Stavanie májov malo tiež za úlohu zabezpečiť potrebnú vlahu a vlastnosti zelene sa mali preniesť na polia a lúky; niektoré rastliny mali zároveň ochrannú funkciu. 25. mája, na Urbana, sa konal divadelný obrad zvaný pochovávanie Urbana s magickým podtextom privolať vlahu.

3. Obdobie leta
     Leto sa hlavne spája s oslavou letného slnovratu, ktorá neskoršie dostala meno (sväto)jánske ohne (sobotky, vajano, kupalo). Tomuto dňu predchádzali rusálne sviatky. Ich názov pochádza od starorímskych slávností ruží na začiatku leta, zvaných rosalia a zaraďovali sa medzi slávnosti okolo letného slnovratu.
     Samotný sviatok slnovratu sa slávil zakladaním živého ohňa a mal viacero významov. V prvom rade ľudia prostredníctvom ohňa s magickou silou podporovali plodnosť Zeme v jej najväčšom rozkvete. Oheň slúžil aj ako ochrana pred strigami, bosoráctvami a čarovaním. Živý jánsky oheň sa používal na veštenie a jeho žeravé uhlíky v sebe skrývali liečivú silu. V obradoch má oheň i očistnú funkciu, a preto v tejto ceremónii dochádzalo pomocou spevu, tanca a preskakovania spoločného ohňa k purifikácii človeka. Nezabúdali však ani na očistu dediny a okolitých pasienkov, lúk a polí – smolou zohriatou v jánskom ohni obliali koleso, ktoré potom kotúľali po dedine a okolitých priestranstvách. Zároveň bol oheň symbolicky chápaný ako životodarná sila slnka na zemi, a preto si počas sviatku pripomínali magický vzťah medzi „nebeským ohňom“, najvyšším božstvom riadiacim Univerzum, a človekom a uctievali si jeho silu dobra a duchovnej čistoty. Spomínané horiace koleso spustené z vrchov kopcov do dolín predstavovalo tiež klesanie slnka z vrcholného bodu nebeskej klenby, pretože v deň letného slnovratu je slnko najvyššie a nasledujúce dni postupne klesá a dni sa skracujú. Svätojánska noc, 24. júna (kedysi pripadal letný slnovrat práve na tento dátum), bola považovaná za noc magickú, kedy sa zem a nebo dotýkajú a človek má možnosť nahliadnuť do bežne neprístupných nebeských dimenzií. Takisto príroda otvára svoje skryté poklady a ukazuje ľudským očiam svoje zázraky.
     Po týchto slávnostiach nastáva prírodný cyklus, počas ktorého dozrieva úroda a ľudia majú mnoho práce. Slávnosti a obrady boli teda v tom čase zriedkavejšie. Od 24. júla do 24. augusta plynuli takzvané psie dni. Názov je odvodený od súhvezdia psa a jeho hlavnej hviezdy Sírius, ktorá je najlepšie viditeľná v uvedenom období nad ránom. Podľa tradície sa táto hviezda nazýva psom strážiacim Slnko. Tieto psie dni sa podľa rímskeho označenia nazývali aj kanikuly a v prenesenom význame poukazovali na viaceré za sebou idúce slnečné letné dni.

4. Obdobie jesene
     Obdobie okolo jesennej rovnodennosti bolo charakteristické poďakovaním a obetami prírode za všetky jej dary, ktoré ľuďom od jari dožičila a zároveň prosbou o úrodu budúceho roka. Jeden zo zvykov bolo upiecť okrúhly medový koláč s priemerom takmer do výšky človeka, ktorý sa prinášal k obeti. Pred tým ho kňaz postavil medzi seba a ľudí a pýtal sa, či ho za ním vidia. Keď odpovedali, že áno, vyslovoval prianie, aby ho o rok vidieť nemohli. To znamenalo želanie bohatšej úrody.
     Po ukončení žatvy sa konali takzvané dožinky. Ako obeť a poďakovanie matke zemi sa z prvých a posledných klasov aktuálnej úrody uplietol dožinkový veniec, ktorý mal symbolizovať schopnosť obilia v novom cykle znovu narásť a dozrieť. Zvyčajne ho zavesili pod strechu domu, kde mal visieť až do jari, keď sa zrno z neho zvyklo primiešať do osiva. Takto sa jednotlivé ročné cykly spolu spojili a to, čo bolo, sa premenilo na semienko pre budúcnosť a kontinuitu. Zároveň mal tento zvyk človeku pripomenúť, že to, čo sme robili v minulosti, je vždy zárodkom našej vlastnej budúcnosti. Z prvého narýchlo namletého obilia sa upiekol prvý chlieb, prvý kontakt s novým cyklom, ktorý mal súčasne zabezpečiť dobrú úrodu v nasledujúcom roku.

5. Obdobie zimy
     Táto časť ročného cyklu je fázou, kedy sa slnko uberá do podsvetia, aby podľa starodávnych mýtov vybojovalo boj so silami temnoty. V deň zimného slnovratu je v prírode najväčšia tma a úloha človeka spočíva v tom, aby svetlom v sebe dopomohol k tomu, že z ťažkého boja víťazne vyjde nové slnko, ktoré sa nanovo zrodí z lona Matky Zeme. Najbližšie mesiace dospieva a silnie až nakoniec úplne zaženie zimu predstavovanú Morenou.
     Zároveň sa končí jeden cyklus v Prírode i v živote človeka a s tým sú späté i jednotlivé obradové úkony.
Najdôležitejším elementom sprevádzajúcim priebeh sviatkov zimného slnovratu je oheň, ktorý v sebe v čase temnoty prenáša duchovnú silu boha Slnka Svarožiča. Tento prvok bol pôvodne vlastný všetkým Slovanom, a jedným zo spôsobov, ako ho používali, bolo zapaľovanie sviečok, čo sa nám dochovalo dodnes vo vianočných tradíciách. Oheň sa zapaľoval so západom slnka a nesmel vyhasnúť až do rána. Je doložené, že v minulosti sa robili ohne veliké, pri ktorých sa zišla celá dedina alebo mestská štvrť, a ľudia spoločne celú noc bdeli a strážili oheň, ktorý nesmel vyhasnúť. Svojou bdelosťou tak napomohli Slnku zvíťaziť v jeho najťažšom boji s temnotou.
     Okrem toho sa zapaľovalo i drevené poleno ako symbol starého roka, ktorý je už neplodný a umiera, a preto býva spálený, aby s príchodom nového dňa symbolicky povstal z popola ako rok mladý, obnovený a plný sily. Uhlíky z tohoto ohňa sa potom používali k magickým úkonom. Toto poleno niekedy horelo aj dvanásť dní a nocí, šesť pred a šesť po zimnom slnovrate, ktoré boli najtemnejšími v celom roku.
     Pálení ohňov pri najdlhšej noci v roku malo viacero významov. Okrem svetla pre prírodu, ktorej slnko chýba, bol oheň i ochranným prvkom pred silami podsvetia. Verilo sa totiž, že v tomto období nastáva chaos a miznú hranice medzi svetom a podsvetím. Všetky bytosti spojené s podsvetím, ktoré môžu pôsobiť na človeka nepriaznivo, sa teraz kľudne pohybujú po svete, a práve oheň ich môže odohnať.
     Z keltskej tradície sa dochoval zvyk trhania imela, ktoré je považované za dar bohov. Počas zimného slnovratu sa imelo farbilo na zlato, čím pripomínalo zlatú farbu Slnka, a vešalo sa nad dvere, aby človeka inšpirovalo. Nikdy sa nesmelo dotknúť zeme, práve pre svoj duchovný význam.
     Medzi slovanské zvyky patrilo tiež zdobenie opadaných stromov v prírode farebnými ozdobami pripomínajúcimi kvety a plody, aby sa im pripomenulo, že toto obdobie „smrti“ je len dočasné a onedlho príde nový impulz pre ďalší rozkvet.
     Dodnes sa tiež dochoval starodávny slovanský zvyk piecť na Vianoce okrúhle oblátky, ktoré svojím tvarom pripomínajú Slnko, a tieto oblátky sa jedia s medom, ktorý je „tekutým zlatom“, chápaným ako božský dar.
     K oslave zimného slnovratu patril u starých Slovanov zvyk zvaný koleda. Názov je latinského pôvodu a označuje prvý deň v mesiaci; v tomto prípade aj prvý deň nastávajúceho roka po zimnom slnovrate. Antické brumálie a calendae, slávnosti najkratšieho dňa roku a začiatku nového sa dostali k Slovanom ešte pred prijatím kresťanstva. Bola to obchôdzka s oblečenou figúrou alebo v sprievode maškár so zoomorfnými maskami tura, medveďa, kozy a koňa.
     Koleda predstavovala obradovú pieseň, prianie prosperity, šťastia, zdravia, úrody pre budúci rok. Okrem koledy bol ďalším obradným úkonom „polazovanie“ (doslovne „priniesť šťastie“), vinše a kolednícke piesne. Polazovanie bolo obchádzanie domov – väčšinou to bola úloha muža, mladých chlapcov alebo mládencov, ktorí prichádzali s ovečkou, oceľou, hadom (u Slovanov symbol kultu predkov) alebo so zelenou vetvičkou do každého domu v dedine. Polazníci bývali zvyčajne odmenení nejakým darom. Tento zvyk má historické korene v predkresťanských obradoch novoročia. Vychádza zo slova calandae (prvé dni mesiaca). Počas starorímskych Calandae Januariae, zasvätených Janusovi (boh brány, vchodu a východu), sa ľudia okrem iného obdarúvali a vinšovali si šťastný Nový rok. V slovenskej kultúre sa so zvykom koledovania a vinšovania dodnes stretávame od Vianoc až po Troch kráľov.

ZÁVER
     Dnes sa so spomínanými obradmi a tradíciami môžeme stretnúť zväčša už len na dedinách, na miestach, kde je človek viac v kontakte s prírodou, je s ňou viac spriatelený a dokáže tak lepšie vnímať jej premeny. Avšak i na týchto miestach sú mnohé tradície už pozmenené; nie kvôli prispôsobeniu formy súčasnej dobe, ale skôr kvôli nechápaniu podstaty jednotlivých obradov. No existuje množstvo zápisov o tradíciách, sviatkoch a obradoch našej i iných kultúr z dôb, kedy človek skrz ne hľadal príležitosti pre svoju dušu navrátiť sa prostredníctvom rituálov do mýtických čias, keď Bohovia utvárali svet. Príležitosť uskutočniť posvätnú históriu tu a teraz, znovu sa navrátiť ku svojim koreňom a svojej podstate, posilniť a pocítiť silu života, jeho zmysel a smerovanie. A tieto zápisy sa môžu tiež stať zdrojom nášho poznania. Samotný folklór bol vždy strážený, pretože predstavoval „to, čo ľud vie“ – bola to pokladnica múdrosti ľudu. Ak túto pokladnicu stratíme, budeme ju musieť znovu vytvárať a znovu si vydobyť každý jednotlivý poklad nanovo. Je len v našich rukách, ako sa zhostíme tohto pokladu, či dokážeme obnoviť pochopenie jeho skutočnej podstaty, ako s ním naložíme a čo z neho zanecháme pre ľudstvo, ktoré príde po nás.


      Mgr. Kamila Hermannová a Mária Mihálová
      Kultúrna asociácia Nová Akropolis


Ďalšie texty na čítanie ...



> Skrytý zmysel života

> Filozofia, výchova pre život

> Väzenie času

> Bola raz jedna rieka

> Filozofické priateľstvo

> Každodenný hrdina

> Zlatá rybka

> K novej zdvorilosti

> Slovenské ľudové tradície

> Cesta za šťastím

> Umelci a remeselníci

> Grécka mytológia v každodennom slovenskom slovníku




Kurz praktickej filozofie a psychológie


Kurz praktickej filozofie a psychológie

Cyklus prednášok, ktorý ponúka 14 zaujímavých tém z klasického filozofického myslenia staroveku. Je kombináciou prednášok, filozofických dialógov a praktických cvičení pre rozvoj osobnosti. Prináša ucelený prehľad významných hodnotových a myšlienkových pokladov z celého sveta,

Aktuálne termíny najbližších kurzov nájdete v Bratislave a v Košiciach



Darčeky  a Dekorácie


Ateliér Minerva

navštívte náš E-shop