Menu

Dobrotivosť

Dobrotivosť

 

Dobrotivosť je pravdepodobne jednou z etických hodnôt, ktoré si na iných vážime najviac. Chceli by sme sa s ňou stretávať na každom kroku. Kto by netúžil byť obklopený dobrými, prívetivými, pozornými, veselými, ohľaduplnými, úctivými a veľkorysými ľuďmi?

Tak ako v prípade všetkých ľudských cností, aj dobrotivosť sa prejavuje a vymedzuje v konkrétnom konaní človeka. Všetci dokážeme rozpoznať dobrotivú osobu, aj keď by sme dobrotu nevedeli definovať. Tá totiž existuje v nekonečnom množstve podôb.

 Dobrotivosť nás v každodennom živote ovplyvňuje viac, než sme si schopní vedome priznať, hoci niekedy sa to tak vôbec nemusí zdať. Je základom všetkého dobrého, o čo sa delíme; práve dobrotivosť umožňuje spolužitie, civilizačné výdobytky a kultúrnosť, veľkorysosť a odhodlanie snažiť sa o spoločné dobro, ktoré nás poľudšťuje. Naopak, jej absencia – extrémne sebectvo – trhá nitky, ktoré zjednocujú a držia život pohromade.

 Dobrotivosť je vnútorný motor, ktorý hľadá dobro v iných a v našom okolí, pričom ovplyvňuje nás samých. Táto neutíchajúca túžba konať dobro, zaujímať sa o potreby iných, sa odráža v myslení, emóciách a konaní – človek sa stáva „majákom svetla“, vyžaruje z neho radosť, istota a dôveryhodnosť. Jeho prítomnosť prináša svetlo, nie tmu. Rozosieva dobro, nepýta sa „ty alebo ja?“, ale počíta s „my“. Preto možno dobrotivosť stotožniť s láskou.

 Je ťažké predstaviť si ozajstnú dobrotivosť bez toho, aby sme v nej zahliadli pokoru, jednoduchosť a úctu k dôstojnosti druhých. Dobrotivosť nie je nadradenosť alebo paternalizmus, ktorý sa arogantne vystatuje poznaním a konaním dobra. Ba priam naopak, dobrotivosť je úzko spätá s trpezlivosťou (často ju skúša). Vo všeobecnosti možno povedať, že dobrý človek je trpezlivý, nenáhli sa, ale poskytuje iným slobodu a právo na omyl, ktoré všetci v živote potrebujeme. Z jeho hlbokého zmyslu života sa rodí odhodlanie a vnútorná istota. Táto dobrotivosť s hlboko zapustenými koreňmi sa spája s ľahkým úsmevom, vľúdnosťou a nežnosťou.

Dobrotivý človek sa vďaka svojej empatii a veľkorysosti snaží vôkol seba rozosievať radosť. Ovocím neskĺznutia do povrchnosti, nefalšovanej úcty voči ľuďom a všetkému, čo nás poľudšťuje, je radosť a pokoj. Preto dobrotivosť, pozornosť, taktnosť a jemnosť charakteru uľahčujú spolužitie.

Občas by sme mohli namietať, že slepá dobrotivosť dokáže uškodiť, najmä keď sa snažíme pomôcť bez toho, aby sme si uvedomili dôsledky alebo mali na pamäti situáciu či slobodu iného človeka. Koľko zverstiev sa udialo pod zámienkou: „Robím to pre tvoje dobro, lebo ťa mám rád!“ Preto musí byť dobrotivosť doplnená rozvážnosťou a tieto dve vlastnosti spoločne vedú k múdrosti. V tomto procese dobrotivosť nestráca svoje kvality, ale nadobúda ďalšie, pričom do popredia sa dostáva jej prirodzená vrúcnosť.

Niekedy tiež stojíme pred dilemou či máme byť dobrí alebo spravodliví. Otázka spravodlivosti by bola témou na iný článok. V rámci nej by mal každý dostať to, čo mu prináleží na základe charakteru a konania. Prečo by sme ich mali oddeľovať a definovať spravodlivosť nedostatkom dobrotivosti a naopak?

 Láska dopĺňa vôľu a dodáva jej krásne a jemné spôsoby – okrem toho, že ju vedie správnym smerom. Dobrotivosť poľudšťuje spravodlivosť a pripomína nám, že všetci sme ľudské bytosti a účelom spravodlivosti je v konečnom dôsledku tiež dobro. Zdá sa, že dobrotivosť a spravodlivosť nielenže môžu spolunažívať, ale priam by mali. Vždy ma inšpiroval obraz ľudskej bytosti ako spravodlivej, dobrej a múdrej. A kladiem si otázku, či tieto vlastnosti môžu v skutočnosti existovať oddelene, aby sa naplno rozvinuli.

 Nakoniec sa môžeme zamyslieť: rodíme sa dobrí alebo sa dobrými stávame?

 Moderné neurovedy čoraz častejšie hovoria o zrejmej tendencii človeka dopriať iným dobré veci ako o niečom vrodenom, niečom, čo má korene v našej prirodzenosti. Je pravda, že sú v nás mnohé iné živočíšne sklony, ktoré by ju mohli anulovať, a že disponujeme impulzmi všetkého druhu. Komplexnosť je totiž v živote prirodzený jav, je nutné isté nasmerovanie a harmonizácia. Zdá sa však, že dobrotivosť z nás robí skutočných ľudí.

 Je to jednoduché. Dobrotivosť, ktorá sa ukrýva v každom z nás, môžeme kultivovať alebo ju nechať zhynúť pod ťarchou egoizmu. Môžeme v sebe živiť to, čo nás robí ľudskými bytosťami alebo zvieratami (nech mi to zvieratá prepáčia).

Osobne sa domnievam, že čím horlivejšie sa snažíme pestovať v sebe semienka dobrotivosti, tým viac pokoja a šťastia nám budú prinášať kvety, ktoré v našom živote rozkvitnú v dôsledku nášho konania a postojov. Ako vravieval Platón: „Starajúc sa o šťastie iných, nachádzame šťastie vlastné.“

 

Miguel Ángel Padilla

Hore