Menu

Vnútorné zrkadlo

Vnútorné zrkadlo

 

Dnes, keď mýtus o rovnakosti stráca význam, je možné lepšie oceniť múdrosť starodávnych ľudí, ktorí tvrdili, že každá bytosť a vec má odlišnú existenciu.

A dokonca je ťažké zachytiť vo vnútri jednej a tej istej osoby dva rovnaké duševné stavy počas jedného dňa, mesiaca alebo roka. Zlé je na tom to, že okrem výnimiek, ktoré potvrdzujú pravidlo, majú tieto duševné stavy zvyčajne spoločného nebezpečného menovateľa, ktorým je to, že si všímame zväčša negatívne stránky všetkého vôkol nás.

Svojim spôsobom sa každý cíti byť „mučeníkom", nepochopeným alebo obeťou ostatných, ktorí ho nemajú radi ani ho neoceňujú tak, ako si zasluhuje, a ešte dlhé „a tak ďalej", ktoré sa tu nedá popísať.

Je pozoruhodné, ako egocentrizmus, s viac či menej výraznou tendenciou k egoizmu, modifikuje postoje a správanie, čím premieňa inteligentných na pochabých, pracovitých na lenivých a potenciálne silných na slabých.

Nadbytok individualizmu je rovnako zlý ako jeho opak.

Všetci veria, že nejakým spôsobom vlastnia kľúče k úspechu, ale keď sú podrobení skúške, stroskotávajú, zvaľujú vinu zakaždým na ostatných a zaujímajú zachmúrený psychický postoj. Nie zriedka sa stretávame s tým, že jednotlivci, ktorí sú skutočnými despotami voči svojim podriadeným, sú prehnane citliví, keď oni sami majú byť poslušní alebo si majú vypočuť, čo urobili zle. V takomto prípade končí dobrá nálada a šedý mrak dolieha na trýznené vedomie, ktoré sa považuje za obeť nespravodlivosti, a súčasne upozorňuje na svoje vlastné kvality a na chyby ostatných.

Tento pesimistický a negatívny postoj hlboko upútal moju pozornosť, keď som ho počas mnohých rokov pozoroval na stovkách ľudí, ktorí by sa mali skôr snažiť o viac autentickejší, pozitívnejší a skromnejší postoj k životu.

Spomenul som si na Platónovo podobenstvo o „Oku duše", ktoré podľa toho, na čo sa zameria, vidí rozličné panorámy a vníma temné, šedé alebo celkom žiarivé obrazy. A predstavil som si, že vo svojom vnútre máme niečo ako zrkadlo, ktoré sa dá otáčať. A v ňom sa odráža to, k čomu je nasmerované. Ak ho necháme povolené, naklonené smerom k nižším úrovniam sveta, bude odzrkadľovať len tiene, nebezpečenstvo, nepriazne. Ak ho s troškou úsilia dokážeme zodvihnúť, aj keď len do horizontálnej polohy, jeho zorné pole sa značne rozšíri, a hoci nezmizne temnota, obsiahne aj žiarivé horizonty a množstvo zaujímavých bytostí a vecí hodných pozornosti, a Duša rozšíri svoju schopnosť vnímať, a teda aj rozlišovať, rozhodovať sa a konať.

Ak s pevnou vôľou pozdvihneme zrkadlo ešte viac, uvidíme nepriaznivé veci sveta len zahmlene a Nebo plné svetla vnesie krásu a radosť do nášho srdca. Budeme prirodzene predurčení na úspech a radosť a rozvinie sa v nás múdrosť, odkrývajúc nám skutočné zázraky a skryté motory viditeľných vecí. Spozorujeme ruky Boha v každom diele a Jeho nezmernú Myseľ, ktorá riadi všetky idey a všetky formy. Zdravo rozptýlení pohľadom na takéto zázraky a zážitkom z nich postupne zabudneme na všetky svoje egoistické trápenia, na svoju nevedomosť, ktorá na cudzie bedrá nakladá ťarchu zodpovedností, ktoré by nás mohli zušľachtiť a ktoré opodstatňujú náš život. Ak budeme udržiavať vo svojej Duši tento odraz Neba, všetko sa nám bude dariť lepšie a naše kráčanie bude príjemnejšie, plodnejšie a radostnejšie. V skutočnosti stojí za to vynakladať toto úsilie, lebo z jedného semienka vôle vyrastie les šťastia, blaženosti a emocionálnej spokojnosti so sebou samým, keďže zreteľne uvidíme charakteristiky Cesty aj Pútnikov, ktoré sme nedokázali rozoznať so zrkadlom otočeným k temnotám.

Zmenšuje sa kolísanie a strach je nahradený zdravým nepokojom, ktorý obnovuje a prináša vitalitu.

Nariekanie sa mení na smiech a prirodzene nás lepšie príjmu aj ostatní..., skrátka preto, že sme otočili svoje Vnútorné zrkadlo nahor.

 

Prof. Jorge A. Livraga

Hore