Menu

Ukážky z diel: Myšlienky k sebe

Ukážky z diel: Myšlienky k sebe

 

Ľudia si hľadajú miesta, kam by sa utiahli: vidiek, more, hory. Veď ty sám si si osvojil návyk najväčšmi túžiť po niečom takom. Ale všetko to je nanajvýš hlúpe, pretože v hociktorej chvíli kedy sa ti zachce, sa predsa môžeš utiahnuť do seba samého.

Veď človek nemá nikde pokojnejšie a nerušenejšie útočisko ako vo vlastnej duši, najmä vtedy, ak má v sebe také hodnoty, že len čo do nich nazrie, ocitá sa v dokonalej pohode. Táto pohoda nie je podľa môjho úsudku ničivá ako pocit mravnej usporiadanosti. A preto si dožič toto útočisko a zotavuj sa, nech krátke a jednoduché zásady stačia spláchnuť každé tvoje roztrpčenie, len čo sa ti vynorí v mysli, a sprevádzajú ťa zmierneného s tým, k čomu sa vraciaš.

Prečo si vlastne roztrpčený? Azda pre ľudské neresti? Potom sa teda zamysli nad zásadou, že rozumné bytosti sú tu kvôli sebe navzájom, že znášanlivosť je súčasťou spravodlivosti a že sa ľudia dopúšťajú chýb neúmyselne, ako aj nad tým, koľko ich už bolo, čo sa vzájomne znepriatelili, podozrievali, nenávideli a všetci klesli do hrobu, obrátili sa na prach, a upokoj sa už konečne! Alebo ťa roztrpčuje tvoj údel vo vesmírnom celku? Potom si teda vybav v pamäti takéto možnosti: buď jestvuje prozreteľnosť, alebo len vír atómov, a spomeň si na dôkazy o tom, že vesmír je vlastne štát.

Či ťa ešte stále znepokojujú stavy tvojej telesnosti? Tak si teda uvedom, že mysliaci duch, len čo sa zmocní sám seba a uvedomí si svoju silu, vôbec sa nezmiešava ani s miernymi, ani s prudkými vzruchmi živočíšnej duše. Potom zváž všetky zásady, ktoré si kedy počul o bolesti a rozkoši a s ktorými si súhlasil!

Či sa vari budeš znepokojovať smiešnou túžbou po sláve? Tak si teda všimni, ako rýchlo sa na všetko zabúda, nazri do priepasti času bez začiatku a bez konca a všimni si tú prázdnotu pochvaly, vrtošivosti a predpojatosť svojich takzvaných zaliečavcov, ako aj úzkosti priestoru, do ktorého je vykázaná všetka tá sláva. Lebo celá zem je bod, a akým maličkým kútom na nej je toto tvoje mestečko! A ako málo je v ňom takých, čo ťa budú chváliť, a akí sú to asi ľudia!

Nabudúce sa teda nezabudni uchýliť do svojho malého „útulku“ a predovšetkým sa nerozptyľuj a neprahni po ničom, ale buď spokojný a pozeraj sa na veci ako muž, ako človek, ako občan, ako smrteľný tvor! A spomedzi zásad, na ktoré budeš prihliadať, maj naporúdzi najmä tieto dve: Po prvé, že veci sa netýkajú duše, ale pretrvávajú mimo nej v nehybnom pokoji, a že každé tvoje znepokojenie vyviera iba z predstavy, ktorá je v tebe. Po druhé, že všetko to, čo tu vidíš, čoskoro sa premení, a potom už nebude; maj stále na pamäti, koľko všelijakých premien si už sám zažil!
Vesmír je ustavičná premena, život len zdanie.


Marcus Aurelius

Hore