Paracelsus bol jednou z najvýraznejších osob-ností dejín medicíny. Nebol len lekárom, ale aj prírodovedcom, mystikom, filozofom, prorokom, astrológom, alchymistom a mágom.

Nevie sa, kedy sa presne narodil, zdroje uvádzajú koniec roka 1493 alebo začiatok roka 1494. Vie sa však, že to bolo v Švajčiarskom pútnickom mieste Einsieldeln, v rodine lekára. Jeho celé meno znie Aureolus Philippus Theophrast Bombastus von Hohenheim. Detstvo prežil v tieni pútnického kostola a nemocnice, kde pôsobil jeho otec. Práve ten ho ako prvý uviedol do sveta medicíny ako i ostatných vied. Naučil ho základom alchýmie, chirurgie, liečenia a predovšetkým poznaniu prírody. V roku 1510 sa zapísal na univerzitu vo Ferrare (Taliansko) ako študent medicíny. Mal obrovský smäd po vedomostiach, ale systém, ktorý bol na škole zavedený, mu nevyhovoval. Priečilo sa mu nekritické preberanie starých náuk a zasadzoval sa za živú skúsenosť, prostredníctvom ktorej sa človek môže stať naozaj dobrým lekárom. Svojím radikálnym prístupom sa dostal do nezmieriteľného rozporu so svojou dobou. Vtedajšia vedecká a akademická spoločnosť mu nerozumela a často ho držala iba viera, že aj to, čo on zaseje, raz vzklíči.

Paracelsus ani po ukončení štúdia nezostával v pokoji - nedali mu dýchať nevyriešené problémy a pochybnosti medicíny. Začal cestovať po celej Európe, kde neustále hľadal odpovede na nezod-povedané otázky. Postupne si ujasňoval, že za lekár-skymi neúspechmi je nevedomosť, povrchnosť a neschopnosť lekárov a toto poznanie ho stále posúvalo vpred.

Na cestách získal poznatky od bylinkárov, tulákov, kúpeľníkov, strihačov oviec, žien, alchymistov, vnímal zvyky a tradície. Takto objavoval nejeden zabudnutý liek ľudovej medicíny. Priebežne si overoval svoje vedomosti v praxi, napr. i vo vojnách, kde pôsobil ako ránhojič a čoskoro sa vďaka jeho úspešným liečbam začali o ňom šíriť zvesti ako o zázračnom lekárovi.

Okolo roku 1524 začal písať svoje najrannejšie práce, medicínske aj teologické. Bol hlboko veriacim človekom, ale nemal rád dogmy - jeho liečenie bolo jeho modlitbou. Vytvoril si svoju cestu k bohu prostredníctvom činov. Boha videl v prírode, v srdciach ľudí a pociťoval silnú lásku k tomu, čo je stvorené.

V tomto období prichádza aj na Slovensko, kde bol podľa dobových záznamov tri krát. V roku 1521 navštívil Banskú Bystricu, zaujímal sa o banské mestá, skúmal drahé kovy a v roku 1526 zas zavítal do Smolníku na Dolnom Spiši, kde ho zaujali termál-ne liečivé pramene, ktorým sa venoval, analyzoval ich a vnímal ako dôležitú súčasť liečebného umenia V roku 1537 mal v Bratislave niekoľko prednášok a vystúpení. Jeho pobyt pripomína pamätná tabuľa umiestnená na Primaciálnom paláci.

Keď mal 46 rokov jeho zdravie začalo upadať a 24. septembra v roku 1541 zomiera.

Paracelsovo dielo je rozsahom veľkolepé, napísal 364 kníh, okolo 20 000 strán. Počas života mu vyšli hlavne jeho teologické spisy, všetky ostatné až po jeho smrti.

V diele nám predstavuje 4 piliere, na ktorých má byť liečenie postavené: filozofia, astronómia, alchýmia a ako nosník všetkých je cnosť. Filozofia je pre neho spôsob života, je to cesta človeka túžiaceho po poznaní a pravde. Astrológiu vnímal ako vedu, ktorá rozvíjala schopnosť rozumieť prírode a súvislostiam medzi prírodnými procesmi a vesmírnymi silami. Alchýmiu, ako jednu z hermetických vied, využíval hlavne ako lekár na výrobu liekov a liečivých amuletov. V etike, resp. cnosti, išlo o samotného liečiteľa, o jeho povahu, charakter, zručnosti duše. Najdôležitejšou z cností bolo pre neho pestovanie lásky k druhým ľuďom.

Zaujímavou je jeho náuka o piatich „ens", piatich príčinách chorôb a piatich spôsoboch liečenia. „Ens" bolo pre neho bytie, existencia niečoho, čo má moc nad telom.

• Ens astrale (lat. astrum – hviezda), popisuje silu a povahu hviezd a ich vládu nad telom, príčina chorôb je spojená s účinkom astrálneho sveta hviezd.
• Ens veneni (lat. venenum – jed), choroby, ktoré sa rodia zo spôsobu nášho života a účinku jedo-vatých látok, s ktorými sme denne konfrontovaní
• Ens naturale (lat. natur – vlohy, schopnosti, prirodzenosť), ide o fyziologické príčiny v dôsledku zlého hospodárenia organizmu s jeho zdrojmi a schopnosťami.
• Ens spirituale (lat. spirituell – duchovné), psychosociálne a psychosomatické vplyvy na zdravie, dnes by sme povedali psycho-somatické príčiny chorôb.
• Ens dei (lat. deus – Boh), pôsobenie, ktoré vychádza z božskej pôsobnosti, sú akoby očistcom, ktorý cibrí dušu.

Napriek veľmi ťažkým životným podmienkam sa nikdy nevzdal. Jednou z jeho hlavných motivácii bola bezpochyby myšlienka – všeobecný prospech, má prednosť pred prospechom osobným.

„Tam, kde práca je sama o sebe účelom, alebo kde má slúžiť sebeckým cieľom, skrátka kde smeruje ku vlastnému úžitku, tam sa falšuje umenie a tiež dielo, lebo umenie a dielo musia vychádzať z lásky..."

Paracelsus bol výnimočný človek. Svoje miesto v dejinách má nielen ako vedec, reformátor, ale predovšetkým ako človek, ktorý celý život niesol v sebe tie najvyššie hodnoty.

Renáta Kopcová

Kultúrna asociácia Nová Akropolis