Jeden večer, tak ako väčšinu večerov, som si po ležiačky v posteli čítal knihu. Bola to kniha prednášok profesora Jorge A. Livragu.

Záver dňa, všade vôkol tma, ticho...

Ľudia si hľadajú miesta, kam by sa utiahli: vidiek, more, hory. Veď ty sám si si osvojil návyk najväčšmi túžiť po niečom takom. Ale všetko to je nanajvýš hlúpe, pretože v hociktorej chvíli kedy sa ti zachce, sa predsa môžeš utiahnuť do seba samého.

Dnes, keď mýtus o rovnakosti stráca význam, je možné lepšie oceniť múdrosť starodávnych ľudí, ktorí tvrdili, že každá bytosť a vec má odlišnú existenciu.

Keď začíname našu púť životom, všetci pociťujeme obavy z nášho sveta, ktorý sa nám zdá, akoby nemal začiatok ani koniec, ako vlak, ktorý sa bláznivo rúti bez toho, aby vedel, z ktorej stanice vyšiel a kam má dôjsť. Vlak bez strojvodcu.

Logickým dôsledkom požiadaviek našej technologickej civilizácie, ktorá je založená na kvalite a výnosoch z produktov, je zameranie pozornosti na ľudskú bytosť, základný faktor ktoréhokoľvek civilizačného modelu, či už je alebo nie je technologický.

Dobrotivosť je pravdepodobne jednou z etických hodnôt, ktoré si na iných vážime najviac. Chceli by sme sa s ňou stretávať na každom kroku. Kto by netúžil byť obklopený dobrými, prívetivými, pozornými, veselými, ohľaduplnými, úctivými a veľkorysými ľuďmi?

Toto je otázka, ktorú v nás vyvolávajú skutočné majstrovské diela, geniálne výtvory a činy, ktoré dokázali uskutočniť niektorí ľudia, vedení akoby zvláštnymi silami, ktoré boli zjavne vyššími než oni sami. Čo to bolo za magickú iskru, ktorá im viedla ruku? Aké neobyčajné prúdy dokázali nasledovať?

Ak pripustíme, že je cnosť dvojaká, jedna rozumová a druhá mravná, tak rozumová cnosť vzniká a rastie väčšinou z učenia, preto potrebuje skúsenosti a čas. Naproti tomu cnosť mravná (etická) vzniká zo zvyku, odkiaľ dostala aj meno, ktoré sa iba málo odlišuje od slova „zvyk" (ethos).

Neodvolávam sa na tvojho Božského Ducha, ktorý ako taký nemôže rásť, ani ubúdať, zrodiť sa ani zomrieť, ale na tú vyššiu časť v nás, ktorú zvyčajne nazývame Duša. 

Všetci vedia, že napríklad fyzické cvičenie rozvíja svaly a že akékoľvek učenie sa musí zakladať na vytrvalosti posilňovaní toho, čo chceme aby narástlo, či už ide o zvládnutie jazyka alebo o ovládanie akéhokoľvek prístroja.

Veľa sa napísalo a polemizovalo o slobodnej vôli človeka. Filozofi všetkých čias – aj bežní „debatéri“ všetkých čias – už predložili na túto tému všetky možnosti, alebo takmer všetky.

Extrémne postoje sa situujú medzi absolútne predurčenie, ktoré oberá človeka o všetky rozhodnutia, a bezhraničnú ľudskú slobodu, ktorej motorom nie je nič viac než želanie - smutný tieň vôle.