Jeden večer, tak ako väčšinu večerov, som si po ležiačky v posteli čítal knihu. Bola to kniha prednášok profesora Jorge A. Livragu.
Záver dňa, všade vôkol tma, ticho...
„Sama duša Talianska, ktorá žiari v kráse prírody tak jasne, ako v dielach veľkých básnikov a veľkých maliarov, našla dnes hlas v mene Giuseppe Verdiho."
Takto sa rozplýva básnik Fogazzaro nad dielami svojho rodáka.
Ktože by nepoznal podlhovasté obrazy vznešených dám okrášlených spletitými prstencami vlasov, arabeskami ako aj rôznymi symbolmi, ktoré vzbudzujú dojem jemnosti a zároveň dámskej sily, života, pohybu, ladnosti a krásy.
"Krásna je neustála radosť. Jej nádhera rastie; nikdy sa nepremení v ničotu."
Takto sa začína epická báseň Endymion od Johna Keatsa. A v týchto úvodných riadkoch, ako aj v celom svojom vynikajúcom diele, nám Keats predstavuje jednu z kľúčových tém svojej poézie, ak nie celého svojho diela, že archetyp krásy je nesmrteľný.
Ľudia si hľadajú miesta, kam by sa utiahli: vidiek, more, hory. Veď ty sám si si osvojil návyk najväčšmi túžiť po niečom takom. Ale všetko to je nanajvýš hlúpe, pretože v hociktorej chvíli kedy sa ti zachce, sa predsa môžeš utiahnuť do seba samého.
Rímsky cisár, vojvodca, filozof Marcus Aurelius, dodnes na Piazza del Campidoglio hľadí z chrbta svojho koňa na Rím a pozoruje kam sa uberá svet. Každý deň prejde okolo neho množstvo ľudí a on ich všetkých stále a neúnavne zdraví starorímskym „AVE", vyjadreným zdvihnutou rukou.
Med je jednou z najstarších potravín, je prírodným liekom i prostriedkom na skrášľovanie. Ľudia mu dali prívlastky ako tekuté zlato, zlatý elixír alebo dar bohov.
„Aby sme mohli radostne bojovať za veľkú vec, je potrebné sa radovať vo svojom vlastnom duchu, a to nedokáže človek, ktorý je presvedčený, že odíde navždy."
/Jorge Angel Livraga: Myšlienky/
Dnes, keď mýtus o rovnakosti stráca význam, je možné lepšie oceniť múdrosť starodávnych ľudí, ktorí tvrdili, že každá bytosť a vec má odlišnú existenciu.
Na čítanie
Nadpis tohto článku možno vyzerá ako nejaké zaklínadlo z Harry Pottera, no nie je to tak, hoci získanie tejto schopnosti by sa dalo prirovnať k naozajstnej mágii, k nájdeniu elixíru večnej mladosti. „Utere temporibus" je starodávny výrok múdreho rímskeho básnika a filozofa Ovídia a v preklade znamená „VYUŽI ČAS".
Za siedmimi divmi sveta, Dejiny písané Rímom, Ich veličenstvá pyramídy, či Grécky zázrak - to je len niekoľko titulov kníh, na ktorých vyrástli celé generácie Slovákov a Čechov. Vyšli z pera Vojtecha Zamarovského, ktorý sa zapísal do dejín literatúry ako výnimočný popularizátor histórie.
Paracelsus bol jednou z najvýraznejších osob-ností dejín medicíny. Nebol len lekárom, ale aj prírodovedcom, mystikom, filozofom, prorokom, astrológom, alchymistom a mágom.
Veľkého učiteľa s inovátorským prístupom k tomuto poslaniu, jeho revolučné pojmy „opakovanie je matkou múdrosti" a „škola hrou" pozná asi každý. Vypracoval systém pedagogiky ako vedy a natoľko ním predbehol dobu, že ešte stále škola jeho predstáv zostáva ideálom.
Satira je dnes popisovaná ako literárny štýl alebo prejav človeka v podobe ostrého, útočného, uštipačného, bezohľadného výsmechu alebo posmechu. V literatúre sa týmto dielom kritizujú nedostatky a chyby. Je to forma, v ktorej sa uplatňuje irónia a sarkazmus. Spôsobuje, že sa človek smeje niečomu, čo stojí skôr na zaplakanie, v lepšom prípade ho podnieti k zamysleniu sa nad chybami a nad tým, ako ich napraviť.
V súčasnej dobe je satira vnímaná ako ostrý výsmech, ktorý môže byť často až zlomyseľný.
Filozofi sa vždy zaujímali o život a jeho rôzne aspekty: či život pokračuje, či existuje smrť, čo sa deje potom, keď opustíme javisko tohto sveta...
A mňa osobne vždy veľmi udivovalo, že práve v prítomnom okamihu je toľko miliónov ľudí odsúdených na smrť. Všetci musíme zomrieť.
V období utópii, snov a skutočností chceme hovoriť o filozofii. A hovoriť o filozofii znamená hovoriť o mnohých veciach.
Je filozofia utópiou...? Môže nám tak pripadať, pretože obsahuje veľa prvkov, ktoré sa majú uskutočniť v budúcnosti. Je to sen? Veď o filozofii tak či onak snívali významné osobnosti všetkých veľkých civilizácií. Je to skutočnosť?
Na týchto stránkach sa pokúsime spoznať, čo je čas, prečo nás väzní; čo je to, čo môžeme urobiť, aby sme neboli stále pripútaní tvrdému a krutému pánovi, ktorý sa vo väčšine prípadov zvykne prejavovať v malom a neškodnom prevedení ako hodinky, ktoré nosíme na ruke. Keď hovoríme o veľkých súradniciach, ktoré riadia človeka a umiestňujú ho do existencie, myslíme na „čas“ a „priestor“.
Bola raz jedna rieka, hovorí starodávna východná tradícia, ktorá lenivo tiekla vo svojom pohodlnom bahnistom koryte. Jej vody boli kalné a žili v nich olovene sfarbené ryby, ktoré si v blate hľadali potravu.
Nakoľko nebola príliš hlboká, žiadneho človeka nenapadlo postaviť cez ňu most, a namiesto toho sa ľudia uspokojili s tým, že do jej lona nahádzali niekoľko veľkých kameňov a vytvorili tak provizórny brod, ktorý vďaka pomalému prúdu nebol takmer nikdy zaplavený.
Po stáročia sa takým alebo onakým spôsobom spievali priateľstvu najvznešenejšie chválospevy. Robili to filozofovia a spisovatelia, básnici a ľudia všetkých druhov až po našu dobu, v ktorej aj my naďalej počúvame alebo čítame o priateľstve ako o posvätnom spojení. Pozrime sa však, čo naozaj prežívame v mene tak uctievaného priateľstva.
Medzi mnohé veci, ktoré sa „už nenosia“, patrí aj to, čo je hrdinské, hrdinský zmysel života. To, čo sa týka hrdinov, patrí knihám, ale už ani nie knihám historickým, ale fantastickým príbehom pre deti, ktoré si krátia čas s hrdinami na papieri či vo filme, pokiaľ nezakročí niektorý z psychológov a nevysvetlí, že také príbehy deformujú detskú myseľ.
Spomedzi všetkých príbehov, ktoré som počúvala alebo čítala ako dieťa, ma asi najviac uchvátila rozprávka o rybárovi, ktorý jedného dňa chytil Zlatú rybku a tá mu s prosbou, aby ju pustil späť do mora, sľúbila vyplniť tri želania. Rybár na túto ponuku pristúpil a prehovorený svojou ženou žiadal od rybky s každým želaním viac a viac, až mu nakoniec pre zaslepenú túžbu po moci a vlastníctve nezostalo vôbec nič.
Toto je bod, ktorého sme sa už niekoľko krát dotkli pri rôznych príležitostiach, lebo je prirodzené a bežné, že sa pod „zdvorilosťou“ rozumie rad zastaralých hodnôt, postojov výlučne „buržoáznych“, ktoré nie sú v súlade s našim ponímaním Nového Človeka.
Bohatý slovenský folklór a dodnes uchovávané ľudové tradície majú svoje korene v starodávnych vplyvoch viacerých etnických skupín, ktoré pôsobili na tomto území, a v kultúrnom bohatstve, ktoré nám zanechali. Predovšetkým je to vplyv Slovanský, ale aj predchádzajúci Keltský, Germánsky a Rímsky.
Každý z týchto národov sa svojím vlastným spôsobom usiloval o pochopenie Prírody a zákonov, ktoré v nej vládnu, a prostredníctvom sviatkov, obradov a tradícií pomáhal človeku preniknúť do podstaty života a umožniť jeho duši nazrieť za závoj každodenných starostí.
„Šťastie tvojho života závisí od druhu tvojich myšlienok“
Marcus Aurelius
Hľadanie šťastia je určite jednou z univerzálnych charakteristík ľudských bytostí. Odkedy je človek človekom, zaoberá sa otázkou šťastia, hľadá ho, túži po ňom a je ochotný pre získanie šťastia urobiť aj zdanlivo nemožné.
V Novej Akropolis sme znovu oživili starodávny spôsob rečníctva, ktorý nie je čítaním z papiera, ale vzniká v danom okamihu.
Ide o to, aby sme znovu pretvorili rečnícke umenie, umenie nadviazať spojenie s ostatnými, zdieľať dôležité a potrebné veci, ktoré sú koniec koncov – a prepáčte mi, že sa uchyľujem k tak známemu príkladu – „soľou života“: oným malým zrnkom soli, ktoré trochu pridá na chuti všetkým veciam.
Kde na svete vzniklo umenie? Ako to môžeme určiť?
"Sústreďuj sa na to, čo je podkladom činnosti, zásady alebo veci označenej slovom.“
Marcus Aurelius, Myšlienky k sebe
Traduje sa, že písmo a reč boli ľuďom darované Bohmi. Boli to dary, ktoré mali pomôcť na našej Ceste hľadania svojej vlastnej podstaty, hľadania správneho smeru, aby sme sa k samotným Bohom raz navrátili.
Pod mystikou nerozumieme len kontemplatívny postoj, ale intuitívny a inteligentný pohľad na svet, ktorý nás transformuje a následne nás vedie ku konaniu v súlade s Prírodnými Zákonmi.
Ako sa získava tento intuitívny a inteligentný pohľad?
2.jpg "Maria Curie Sklodowská")
Poľská vedkyňa, žijúca vo Francúzsku, nositeľka Nobelovej ceny, oddaná nielen vede, ale aj ľudstvu, ktorému nezištne ponúkla všetky výsledky svojej práce i seba samú.
2.jpg "Slobodná vôľa")
Veľa sa napísalo a polemizovalo o slobodnej vôli človeka. Filozofi všetkých čias – aj bežní „debatéri“ všetkých čias – už predložili na túto tému všetky možnosti, alebo takmer všetky.
Extrémne postoje sa situujú medzi absolútne predurčenie, ktoré oberá človeka o všetky rozhodnutia, a bezhraničnú ľudskú slobodu, ktorej motorom nie je nič viac než želanie - smutný tieň vôle.
.jpg "Hildegarda z Bingenu")
O Hiledgarde z Bingenu, jednej z najpozoruhodnejších ženských postáv stredoveku, ktorá samu seba vo všetkej skromnosti charakterizovala ako „indocta" (nevzdelaná), môžeme hovoriť ako o teologičke, prírodovedkyni, lekárke, spisovateľke, vizionárke (prorokyni), skladateľke a psychologičke.
.jpg "Albert Einstein")
Životná cesta
Albert Einstein sa narodil v roku 1879 v nemeckom Ulme. Vyrastal v Mníchove, kde mal jeho otec a strýko elektrotechnickú továreň.
.jpg "Aby tvoja duša rástla")
Neodvolávam sa na tvojho Božského Ducha, ktorý ako taký nemôže rásť, ani ubúdať, zrodiť sa ani zomrieť, ale na tú vyššiu časť v nás, ktorú zvyčajne nazývame Duša.
Všetci vedia, že napríklad fyzické cvičenie rozvíja svaly a že akékoľvek učenie sa musí zakladať na vytrvalosti posilňovaní toho, čo chceme aby narástlo, či už ide o zvládnutie jazyka alebo o ovládanie akéhokoľvek prístroja.
.jpg "Ukážky z diel: Etika Níkomachova od Aristotela")
Ak pripustíme, že je cnosť dvojaká, jedna rozumová a druhá mravná, tak rozumová cnosť vzniká a rastie väčšinou z učenia, preto potrebuje skúsenosti a čas. Naproti tomu cnosť mravná (etická) vzniká zo zvyku, odkiaľ dostala aj meno, ktoré sa iba málo odlišuje od slova „zvyk" (ethos).