Aj keď sú takí, ktorí hovoria o odvahe rozumovej a odvahe inštinktívnej, nazdávame sa spoločne s Platónom, že keď sa tieto duality prejavia tak jasným spôsobom, je to preto, že daný človek nevedel vniesť do svojho vnútra poriadok. Keď v ňom existuje poriadok - jedna z foriem ako nazvať spravodlivosť - existuje aj súlad medzi jeho racionálnym rozmýšľaním a emóciami, akokoľvek inštinktívne by boli. Ak prevláda inštinkt, odvaha sa stáva opovážlivosťou a núti človeka vrhať sa do nebezpečenstiev, ktoré presahujú jeho schopnosti, alebo ktoré len uspokojujú jeho márnomyseľnosť, a v takom prípade sa viac približuje k neúspechu ako k víťazstvu. Ak prevláda len chladné rozmýšľanie, je možné, že nestojíme pred človekom odvážnym, ale jednoducho ľahostajným. Ako dobre vieme, v našom svete dualít, táto ľahostajnosť nie je priamo cnosťou: ten, kto nepozná obavy, ten, kto nikdy nepocítil strach, nedokáže rozpoznať odvahu alebo schopnosť prekonávať strach.

 

Prichádzame teda k záveru, že Odvaha je vznešený pocit a je práve preto vznešený, lebo sa prejavuje vtedy, keď sa stane spojencom Inteligencie. Odvaha, ktorá koná v prospech inštinktov, nie je ani tak odvahou, ako skôr nespútanou silou toho, čo je inštinktívne.

 

Prostredníctvom Srdnatosti sa dostaneme vyššie, získame skutočnú rovnováhu: keď sa Srdce, prostredníctvom konania pre Dobro a Spravodlivosť, stane ľahkým ako pierko.